Obnovenie činnosti na Slovensku a rozmach misií

P. Martin Macko, CSsR

Zatiaľ čo v habsburskej monarchii v druhej polovici 19. storočia tradičné staré rády stagnovali alebo dokonca počtom členov i kláštorov upadali, novšie rehole ako jezuiti a redemptoristi zaznamenali práveže najväčší rozmach. Samotné Uhorsko však ostávalo pre redemptoristov stále zatvorené. Tu znova pomohli diecézni kňazi, ktorí sa dokázali vo viacerých diecézach obdivuhodne zorganizovať a napokon presvedčiť aj svojich biskupov.

Sťažnosti proti zákazu misií v roku 1874 odložilo uhorské ministerstvo kultu ad acta. V celej záležitosti sa rozhostilo ticho. Na jar 1875 sa však P. Karel Nováček predsa len opäť objavil na Slovensku. V Banskej Bystrici od 9. februára do 25. marca mával každý piatok nemecké pôstne kázne v katedrálnom chráme. Zároveň v jednom dievčenskom penzióne pri kláštore istých rehoľných sestier viedol katechézy a každú nedeľu mal kázne pre chovankyne. Okrem toho pred Veľkou nocou spovedal vojakov v tamojších kasárňach a posledný týždeň viedol exercície pre seminaristov, zrejme tiež po nemecky, respektíve latinsky. Predsa však využil príležitosť a popri tomto všetkom mal aj tri slovenské kázne v neďalekých dedinách, konkrétne v Svätom Jakubovi, Riečke a na sviatok svätého Jozefa v Radvani nad Hronom. V deň svojho odchodu bol dokonca hosťom u diecézneho biskupa Arnolda Ipolyiho-Stummera, od ktorého však nemohol očakávať priamu podporu misií.

Tak či onak, páter Nováček sa v banskobystrickom seminári spoznal s kňazom Petrom Tomkuljakom, rodákom z Oravy. Rozpovedal mu, čo všetko sa udialo ohľadom misií v roku 1874. Obaja sa potom rozišli. Avšak v roku 1878 bol Peter Tomkuljak (1838 – 1894) kvôli proslovenskému zmýšľaniu zbavený profesúry v seminári a bol poslaný do zanedbanej farnosti Detvianska Huta na okraji diecézy. V situácii, keď už nemohol nič stratiť, rozhodol sa Tomkuljak vložiť všetky sily k pozdvihnutiu veriacich, ktorí mu boli zverení. Vtedy si spomenul aj na rozhovor s pátrom Nováčkom a odhodlal sa zavolať k sebe redemptoristov. No po tom, čo sa stalo v Nitrianskej diecéze, biskup Ipolyi nemal odvahu povoliť niečo podobné vo svojej diecéze.

Tomkuljak sa ale nedal odbiť niekoľko rokov. Pre svoj zámer napokon získal farára v susednej farnosti Veľká Suchá (dnes súčasť obce Hrnčiarska Ves), ktorá už patrila do Rožňavskej diecézy. Rožňavský biskup Juraj Schopper nekládol žiadne prekážky a konanie misií 14. apríla 1882 odobril. Až na základe toho sa nechal presvedčiť aj banskobystrický biskup a misie tiež schválil. Keď bolo všetko dohodnuté, Tomkuljak poslal pozvánku do kláštora na Červenku na Moravu. Nováček tam však už v tej dobe nebol, lebo bol vymenovaný za predstaveného kláštora v Prahe. Avšak vtedajší predstavený na Červenke, P. Josef Tomášek (1839 – 1906), túto ponuku prijal s nadšením, a tak otvoril druhú etapu misijnej činnosti. Sám sa pritom na ďalších 20 rokov stal najaktívnejším misionárom na Slovensku.

Misie v zmienených dvoch farnostiach sa uskutočnili od polovice augusta do polovice septembra 1882. Dôležité bolo, že tentoraz štátna moc nijako nereagovala. Tomkuljak teda využil situáciu a v Katolíckych novinách uverejnil sériu článkov o misiách. Na základe toho sa o tom dozvedeli i kňazi v Nitrianskej diecéze. František Togányi (1816 – 1894), farár v Turzovke, vtedy najväčšej farnosti v diecéze s 11 000 veriacimi a jeden zo signatárov protestu po zákaze misií v roku 1874, požiadal nitrianskeho biskupa Augustína Roškovániho, aby opäť dovolil konanie misií. Ten súhlasil. A tak sa redemptoristi v roku 1883 vrátili do Nitrianskej diecézy, hoci kázne misionárov žandári pozorne sledovali.

Ešte toho roku sa vďaka ďalšiemu zanietenému propagátorovi spolkov striezlivosti Michalovi Krištovčákovi (1816 – 1886), farárovi v Tvrdošíne, ktorý prišiel na misie do Turzovky, dostali redemptoristi aj do Spišskej diecézy. O tom bude reč v ďalšom príspevku.

Aby sme tu neuvádzali len suché fakty, využijeme možnosť zacitovať niečo z dobovej korešpondencie. Zachovala sa nám zbierka 44 nemecky písaných listov od spomínaného P. Josefa Tomáška, adresovaných jeho priateľovi redemptoristovi Karolovi Dilgskrongovi (1843 – 1912), s ktorým kedysi v Rakúsku študoval. Sedem listov v rozmedzí rokov 1884 až 1902 mu Tomášek napísal priamo na Slovensku. Dilgskrong v tej dobe pôsobil ako konzultor generálneho predstaveného v Ríme.

Zatiaľ čo v Červenke na Morave mali redemptoristi železničnú stanicu pár metrov od kláštora, v Hornom Uhorsku bolo budovanie železničnej siete ešte len v začiatkoch a farnosti sa často nachádzali v odľahlých lokalitách. Misie sa spravidla konali v zimnom období, aby sa vyšlo v ústrety roľníkom, ktorí vtedy neboli viazaní prácami na poliach.

Aby aj v Ríme získali predstavu, čo so sebou prinášali misie v Hornom Uhorsku, napísal 17. júna 1890 Tomášek Dilskrongovi z kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach list, v ktorom s istou dávkou irónie i humoru približuje situáciu, ako sa cítia v zime v rehoľnom habite, ktorý síce na Apeninskom polostrove stačí, no na severe nie:

Ak sa pozriete na poštovú známku, môžete vidieť, že list je z Uhorska. Tentoraz však nie z misií, ale z kúpeľného mesta Trenčianske Teplice. Sedím tu už 10 dní, aby som tu – ak Pán Boh dá – zanechal reumu. Zostanem tu až do tridsiateho.

Mal by som otázku. Bolo by proti rehoľným predpisom, ak by misionári dostávali na zimu kožušinu? Alebo aspoň dobrý kabát? Pretože ak sa aj chce človek lepšie obliecť, všetko si musí dať pod habit. Teraz jeden káže, spotí sa a potom už nemá nič iného ako Zimarru (pozn. vychádzkový plášť, ktorý sa nosil na habite), ktorá je tiež ľahká, o to viac, ak už je obnosená. Po kázni si človek sadne do spovednice, kde musí sedieť 4 hodiny i viac. Že takto vymrzne do morku kostí, rozumie sa samo od seba; a milostivá pani „Dna“ oslavuje svoj pohodlný príchod. No, samozrejme, pretože si držím odstup od žien a ani ony ma príliš neobľubujú, madam „Dna“ ma chytila až po 20 rokoch misií, ale za to poriadne.

Ale už aj samotné cestovanie je ako stvorené na zruinovanie zdravia. Vo vlaku sa často hrozne prekuruje, že človeka až pot zalieva. Potom treba vystúpiť a ešte 3 – 4 hodiny, ba aj viac pokračovať povozom do farnosti v ostrom mraze a vetre, ktorý preniká až do kostí.