On je naša spása
Advent: Výzva prijať Ježiša
Písmo hovorí, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Každé Vianoce oslavujeme príchod Božieho Syna medzi nás v podobe bezmocného dieťaťa. Jedna z antifón vianočnej oktávy ohlasuje: „Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom Božstve.“ Vtelenie je najväčší skutok lásky v dejinách. Keď hľadíme na toto dieťa, ktoré leží v jasliach, chápeme, ako veľmi Ježiš túžil spojiť sa s nami, ako veľmi nás chcel objať.
Čo môžeme urobiť, aby sme zakúsili jeho objatie? Ako sa môžeme dotknúť tejto nekonečnej lásky? Môžeme meditovať – celým srdcom i dušou – o tajomstve vtelenia. Naša meditácia nás môže pobádať, aby sme dali jedinú možnú odpoveď: prijať Ježiša tak, ako on prijal nás. Nepochybne je to ten najlepší možný dar, aký mu môžeme na Vianoce dať.
Aby sme vám pomohli prijať Ježiša a tajomstvo jeho vtelenia, pozrieme sa na tri kľúčové biblické texty, ktoré naznačujú, ako veľmi nás chce Ježiš objať. Uvažujme o týchto slovách počas Adventného obdobia a prosme Ducha Svätého, aby nám ich vpísal do srdca.
Uponížil sa
„Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 7 – 8)
Ľahko prehliadneme tieto slová, ak sa zameriame len na dieťa v jasliach. Chvíľu však premýšľajte o veľkosti toho, čo Ježiš urobil. Večný Boží Syn, dokonalý vo svätosti, neobmedzený v moci, vstúpil do svojho stvorenstva – ako jeden zo stvorení! Ten, čo vytvoril hviezdy a galaxie, prijal hranice smrteľného, obmedzeného tela. Ten, ktorému sa klaňajú anjeli, sa stal chudobným tesárom, ktorého nenávideli a prenasledovali ľudia, ktorých stvoril. Ten, čo dal rybám plávať a vtákom lietať, začal svoj pozemský život chodením po štyroch. A urobil to, pretože nás miluje!
Vieme, že Ježiš sa nezbavil svojej božskej prirodzenosti. Bol dokonale Boh a dokonale človek. Ostal druhou osobou Najsvätejšej Trojice. Ale v deň, keď vstúpil do lona Panny Márie, už sa viac nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom (Flp 2, 9). Odložil slávu, ktorú prežíval v nebi, a stal sa jedným z nás vo všetkom okrem hriechu (Hebr 4, 5).
Ježiš ostal Pánom nad vesmírom, hoci sa nechal ohraničiť ľudským telom. Neprišiel však ako kráľ. Neprišiel triumfálne. Prišiel v jasliach a zabalený do plienok. To môže znieť spočiatku sladko a nevinne. Keď sa však pozrieme do jasieľ, uvidíme, kto v nich leží: to je Stvoriteľ a Pán. Vtelenie je neuveriteľný čin pokory!
Ježišova pokora sa však neskončila v jasliach. Bol to spôsob celého jeho pozemského života. Pokorne počúval ľudí, ktorí mu hovorili, kým je a kým nie je. Uponížil sa, aby umyl svojim apoštolom nohy – dokonca aj človeku, ktorý ho zradil a vydal na smrť. Nechal sa pribiť na kríž. Celý jeho život bol činom dokonalej pokory. Bol to život úplne zasvätený vôli jeho Otca a nášmu vykúpeniu. Prijmite ho, pokorného, ktorý sa všetkého vzdal pre vás.
Je plný milosrdenstva
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ (Lk 23, 34)
Opäť vidíme, aký je Ježiš milosrdný. Nechcel odsúdiť ženu prichytenú pri cudzoložstve (Jn 8, 11). Priniesol odpustenie a uzdravenie človeku, ktorý bol ochrnutý (Mk 2, 1 – 13). Uistil kajúceho lotra, ktorý bol ukrižovaný vedľa neho, že ešte v ten deň bude s ním v raji (Lk 23, 43).
Nielen Ježiš je bohatý na milosrdenstvo. Premýšľajte o našom nebeskom Otcovi. Vzdal sa svojho jediného Syna, aby nám mohol odpustiť všetky hriechy – raz a navždy (Hebr 10, 10; 1 Pt 3, 18). Samozrejme, musíme konať pokánie, ak chceme zakúsiť toto odpustenie (Sk 2, 38; 3, 19). Keď však svoju pozornosť upriamime na jasle, musíme si pripomenúť, že pre Ježiša neexistuje nijaký hriech, ktorý by bol taký veľký, žeby ho neodpustil. Žiaden potrat, žiadne cudzoložstvo alebo sexuálne zneužívanie, žiadna krádež alebo podvod. Všetko môže odpustiť!
Premýšľajte o podobenstve o márnotratnom synovi. Mladík odišiel z domu a premárnil polovicu otcových peňazí hriešnym životom. Potom sa však spamätal a rozhodol sa vrátiť domov. Ježiš hovorí, že „ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15, 20). Otec čakal na syna napriek tomu, čo všetko syn urobil. Stále dúfal, že sa vráti domov. Možno boli fyzicky odlúčení, ale chlapec bol vždy v otcovom srdci. Podobne náš nebeský Otec má vo svojom srdci nás, hoci sme sa od neho odlúčili. Túži, aby sme sa „vrátili domov“ od veľkých i malých hriechov.
Niekedy ťažko odpúšťame aj tie najmenšie urážky. A potom sú tu veľmi závažné prípady, kde je takmer nemožné odpustiť. Pridajte k tomu všetky hriechy, ktoré boli spáchané od pádu ľudstva – hriechy proti Bohu a proti iným ľuďom. Množstvo je závratné.
Upriamte svoj zrak na Ježiša v jasliach a premýšľajte o tom, ako ho všetky tieto hriechy – malé i veľké – zraňujú. Premýšľajte o tom, ako veľmi oplakáva každý hriech, ako veľmi cíti každú urážku. Keď sa pozriete na Dieťa, opakujte Simeonovu modlitbu: „Moje oči uvideli tvoju spásu; moje oči uvideli tvoju spásu; moje oči uvideli tvoju spásu“ (Lk 2, 30). Áno, Ježiš je veľmi milosrdný. Odpustil nám všetky hriechy! Prijmite ho; on je vaša spása.
Je Boh
„Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.“ (Mt 1, 23)
Mnohí z tých, čo prestali chodiť na svätú omšu, hovoria, že z toho „nič nemajú“. Hoci takýto prístup je v niektorých situáciách prijateľný, sú situácie – napríklad účasť na svätej omši –, kde je tento prístup nesprávny.
Napríklad sú dni, keď by sme si radšej vzdali dovolenku a nešli do práce. Sú obdobia, keď by sme sa radšej vyhli tomu, že musíme potrestať jedno zo svojich detí. Sú obdobia, keď by sme chceli zabudnúť na svoju finančnú zodpovednosť a kúpiť si nový počítač alebo nové šaty, ktoré obdivujeme vo výklade.
V takýchto situáciách obyčajne nenaplníme svoje túžby, pretože vieme, že naše povinnosti v práci a voči rodine majú prednosť. Podobne sme povolaní ctiť si Pána celým svojím srdcom, mysľou a silou. Či už z toho niečo máme alebo nie, hoci to môže byť nádherné a cenné, nie je to podstatné. Výzva ctiť si Boha súvisí s vierou, a nie s pocitmi.
Ježiš je hoden našej úcty a chvály, pretože je Boh. Je večný, spravodlivý a svätý. Je všemohúci a vševediaci. Je dokonale múdry a dokonale spravodlivý. Je veľmi milosrdný, verný a pravdivý. Je Mesiáš, Spasiteľ a Pán. Je vtelená láska.
Ježiš nás nesmierne prevyšuje. Sedí po Otcovej pravici. Nebeské zástupy ho chvália, ctia si ho a zvelebujú ho. Každý deň všetci v nebi – anjeli i svätí – volajú: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie“ (Zjv 5, 12). Pri každej svätej omši sme povolaní pripomenúť si tieto slová a všetko, čo znamenajú. Každá svätá omša je ďalším pozvaním prijať Ježiša, ktorý je Boh s nami.
Prijmite ho
Bratia a sestry, všetci by sme mali prijať Ježiša, pretože on prijal nás – s dokonalou pokorou, dokonalým odpustením a nekonečnou láskou. Mali by sme ho prijať takého, aký je – ako Syna živého Boha. Staré príslovie hovorí: „Tvoj život je dar od Boha. To, čo s ním urobíš, je tvoj dar Bohu.“ Keď prežívame toto Adventné obdobie plné radosti, dajme Ježišovi dar, po ktorom túži: skúsme ho každý deň trochu viac prijať.