Pripravte cestu!
Advent: Výzva bdieť a konať pokánie
„Netrápte sa tým.“ Tieto slová si Kermit A. Tyler zapamätal na celý život. Prvý dôstojník amerických vzdušných síl mal ráno 7. decembra 1941 službu v radarovom informačnom centre na Fort Shafter na havajskom ostrove Oahu. Radarový operátor v severnej časti ostrova hovoril o nezvyčajne veľkom „blikaní“ na obrazovke, ktoré naznačovalo veľký počet lietadiel vo vzdialenosti asi 200 kilometrov, ktoré sa veľmi rýchlo približovali.
„Netrápte sa tým,“ povedal Tyler radarovému operátorovi. Myslel si, že je to skupina amerických bombardérov B-17, ktorá sa vracala z pevniny. Mýlil sa. Blikanie bolo prvou vlnou prekvapivého japonského útoku na americkú námornú základňu Pearl Harbor – tento útok zatiahol USA do Druhej svetovej vojny.
Preskúmaním všetkých informácií sa zistilo, že radarové zariadenie pracovalo správne, ale informácia na obrazovke nebola správne vyhodnotená. Je dosť možné, že keby útok spustili o mesiac alebo o dva mesiace neskôr a ľudia by boli správne vyškolení, vojna by vyzerala úplne inak.
Bdejte a pripravte sa
V Adventnom období sa čítania troch nedieľ sústreďujú na to, že musíme byť bdelí a dávať pozor. Hovoria nám, aby sme sa pozerali na našu duchovnú radarovú obrazovku, a učia nás, ako máme správne vyhodnotiť informácie.
Na Prvú adventnú nedeľu nás Ježiš upozorňuje, aby sme boli „bdelí a pozorní“ (Mk 13, 33). Na ďalšiu nedeľu Ján Krstiteľ hovorí, že prichádza ktosi veľmi mocný. Hovorí nám, aby sme sa na jeho príchod pripravili tak, že budeme konať pokánie zo svojich hriechov (Mk 1, 1 – 8). A napokon na tretiu nedeľu, ako keby prvé dve varovania nestačili, sa Ján Krstiteľ doslova opakuje a hovorí, aby sme „vyrovnali cestu Pánovi“ (Jn 1, 23).
To je veľa varovaní! Stane sa niečo veľmi dôležité a Boh chce, aby sme boli na to čo najlepšie pripravení. Pozrime sa, na čo sa máme pripraviť.
Tento svet nie je náš domov
Keď nám Ježiš na Prvú adventnú nedeľu hovorí, aby sme bdeli a boli pozorní, určite hovorí o konci čias, keď opäť príde v sláve. Hovorí nám, aby sme bdeli, pretože nikto z nás nevie, kedy nastane jeho druhý príchod. Ježiš nechce, aby nás jeho príchod prekvapil.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že premýšľanie o druhom príchode sa nehodí do obdobia, keď sa pripravujeme na oslavu Ježišovho prvého príchodu na Vianoce. Je tu však hlbšia logika. Ako učí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Keď sa veriaci zapájajú do dlhej prípravy na prvý príchod Spasiteľa, obnovujú v sebe vrúcnu túžbu po jeho druhom príchode“ (524). Keď premýšľame o Ježišovom prvom zjavení v podobe dieťaťa, pripomíname si, aký je úžasný. A keď si pripomíname jeho slávu, upevní sa v nás túžba stretnúť sa s ním, keď sa opäť vráti.
V uplynulých rokoch sme videli znamenia, o ktorých Ježiš hovoril. Môžu naznačovať, že koniec sveta sa blíži. Videli sme vojny, prírodné katastrofy a teroristické útoky. Niektorí ľudia tieto udalosti pokladajú za osudové znamenia, že druhý príchod sa blíži. Keďže však nikto okrem nášho nebeského Otca nevie, kedy presne príde koniec, ak budeme venovať príliš veľa času „znameniam“, odvedie to našu pozornosť od samého Ježiša.
Hoci sa niektorí zameriavajú na znamenia konca čias, mnohí iní poukazujú na to, že každá generácia má svoj diel vojen, katastrof a nepokojov. Tieto znamenia sa môžu príliš ľahko podceňovať alebo vypustiť z hlavy. Ľahostajnosť voči nim nás vedie k tomu, že povieme: „Netrápte sa druhým príchodom. Je ešte ďaleko.“
Svätý Pavol veril, že sa blíži druhý príchod. Svätý Augustín o tristo rokov neskôr si myslel, že koniec sa blíži. Ukázalo sa, že obaja sa mýlili. Hoci sa títo svätci prepočítali, mali pravdu, keď nás pobádali, aby sme boli pripravení na Ježišov návrat. Pavlovi i Augustínovi by sa páčil príbeh o svätom Františkovi z Assisi. Jedného dňa sa ho bratia spýtali: „Čo by si urobil, keby si vedel, že zajtra príde Pán?“ František odpovedal: „Nič zvláštne. Okopával by som záhradku.“ František by neurobil vo svojom živote nijaké zmeny na poslednú chvíľu. Bol pripravený na príchod Ježiša.
Advent je príležitosť, aby sme si pripomenuli, že sme stvorení pre nebo. Ježiš chce, aby sme svoj zrak upriamili na náš nebeský domov aj vtedy, keď žijeme na zemi. Chce, aby sme upriamili svoje srdce na „nový Jeruzalem“, kde vojna bude minulosťou a kde nebude chudoba, choroba a smrť. Chce, aby sme premýšľali o mieste, kde nikto nebude vykorisťovaný ani zneužívaný; o mieste, kde každý bude žiť v pokoji a láske.
Ježiš chce, aby sme sa zamerali na takúto budúcnosť. Chce, aby sme si každý deň pripomínali jeho prisľúbenie, že opäť príde, aby nám to pomohlo dosiahnuť správnu rovnováhu medzi životom na tomto svete a túžbou po budúcom svete. Chce, aby sme mali ten istý postoj ako svätý František.
A čo hriech?
Ján Krstiteľ nám na Druhú a Tretiu adventnú nedeľu hovorí, aby sme pripravili cestu Ježišovmu prvému príchodu. A podľa Jána jeden z najdôležitejších spôsobov, ako sa môžeme pripraviť na Vianoce, je pokánie z hriechov.
Hriech nie je veľmi obľúbená téma. Zdá sa, že predstava, že naše zlé skutky majú večné dôsledky, je staromódna. Je prijateľnejšie zakrývať svoje hriechy a neúspechy a radšej sa zamerať na vrodené dobro v každom človeku.
Samozrejme, ľudia sú dobrí. Áno, sme korunou Božieho stvorenstva. Všetci máme veľa úžasných čností a darov. To však nie je celý príbeh. Všetci máme aj schopnosť hrešiť – a všetci ju využívame častejšie, než si to chceme priznať. A čo je ešte horšie, keď hrešíme, narúšame svoj vzťah k Ježišovi a ubližujeme tým, ktorých milujeme. Spôsobujeme rozdelenia. Prechovávame zatrpknutosť. Vybuchujeme pre pýchu. V istom zmysle my sami sme svojimi najhoršími nepriateľmi!
Všetci starozákonní proroci hovorili o hriechu a potrebe pokánia. Sám Ježiš nás pobádal konať pokánie. V dejinách Cirkvi pápeži i svätí, biskupi i kňazi vyzývali veriacich, aby konali pokánie a prijali sviatosť zmierenia. Nikto z týchto ľudí sa netešil z toho, že hovorí o hriechu. Nikto z nich si nemyslel, že je to niečo zábavné. Ale hovorili o ňom – a ešte hovoria –, pretože vedeli, koľko sily a milosti dostaneme, keď vyznávame svoje hriechy. Vedeli, aké dôležité je pokánie, lebo nás privádza bližšie k Ježišovi a k iným ľuďom.
Ježiš je svetlo, ktoré „svieti vo tme“ (Jn 1, 5). Jeho svetlo svieti na svet, ktorý hriech zatemnil. Svieti aj v našom srdci a odhaľuje tmu nevyznaného hriechu v nás. Jeho svetlo – svetlo jeho svätosti, dokonalosti, milosrdenstva a lásky – nás pobáda, aby sme vyznali svoj hriech a oslobodili sa z jeho zovretia.
Vo sviatosti zmierenia prosíme Ježiša, aby rozptýlil našu vnútornú temnotu a oslobodil nás od nej. Prosíme ho, aby nás zmieril s nebeským Otcom a očistil nás od hriechu a viny. A on to robí!
Keď sme s ním zmierení, prekážky, ktoré brzdia náš vzťah k Ježišovi, miznú. Svieti v nás Kristovo svetlo. Cítime sa lepšie. Cítime sa očistení. Cítime sa zbavení bremena a viny hriechu. Cítime, že náš vzťah k Bohu je v poriadku.
Keď vnímame Ježišove upozornenia, aby sme bdeli a boli pozorní, vo svetle jeho lásky voči nám, už to nie sú hrozby. Vidíme ich ako osobné, vrúcne pozvania. Sú to skôr slová varovania nášho manžela či manželky, alebo blízkeho priateľa: „Poznám tých ľudí, s ktorými sa stretneš. Ublížia ti. Nezáleží im na tebe. Prosím, dávaj si pozor, keď budeš s nimi.“
Pripravte sa!
Advent je výzvou pripraviť sa na oslavu Ježišovho narodenia. Je to výzva konať pokánie a prosiť Boha, aby z nás sňal hriechy, aby sme sa mohli plnšie radovať z toho, že sme s Ježišom. Náš nebeský Otec je plný milosrdenstva. Vždy odpúšťa. Ak chceme zakúsiť toto odpustenie, musíme ísť k svojmu Otcovi v spovedi a zmieriť sa.
Útoku na Pearl Harbor sa dalo vyhnúť, keby ľudia, ktorí pracovali na radarovej stanici, boli lepšie pripravení. Poučme sa z dejín a čo najlepšie sa pripravme na oslavu Vianoc.