Len jeden krok
Boh nás volá k novému zmýšľaniu
Mark E. Thibodeaux, SJ
V 40. kapitole Knihy proroka Izaiáša Boh proroka žiada, aby utešoval ľud a aby ho vyzýval, nech Bohu pripraví cestu – a takpovediac mu postaví rovnú diaľnicu:
„Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži!
Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou“ (40, 4).
Čo sú tie doliny? A čo majú byť tie vrchy a kopce? Prečo vôbec Boží ľud potrebuje útechu? Aby sme pochopili, v akej situácii sa Izraeliti nachádzali, musíme sa vrátiť o tisíc rokov späť – do Egypta za čias Mojžiša. Izraeliti vtedy žili v otroctve už štyristo rokov. Nuž, muselo to byť strašných štyristo rokov – nielen pre jednotlivých otrokov, ale aj pre Izraelitov ako celok.
Naučená bezmocnosť a beznádej
Psychologické štúdie zistili, že ľudia sa môžu naučiť bezmocnosti – vtedy, keď prechádzajú takým obdobím života, v ktorom sa bez ohľadu na to, o čo sa snažia a aké kroky podnikajú, stretajú stále len s bolesťou. Vieme, že Izraeliti boli utláčaní a zotročovaní štyristo rokov, takže si asi vieme predstaviť, akú bezmocnosť a beznádej museli prežívať. A práve v tejto situácii Boh Mojžišovi kázal povedať: „Prišiel váš čas! Je čas vyjsť z otroctva a vstúpiť do zasľúbenej zeme.“
No vidíme, ako ľudia váhali, pretože sa „naučili“ cítiť bezmocne; Mojžiš ich preto musel takpovediac dotlačiť do toho, aby opäť urobili krok nádeje. Jedným z týchto krokov nádeje bol práve vstup do Červeného mora. Zdalo sa, že je to len ďalší krok v beznádejnej situácii. A keď tento krok urobili a prekročili Červené more, zistili, že sa ocitli na púšti. No predsa len dokázali urobiť krok vpred smerom k zasľúbenej zemi.
Keď potom mali ľudia v noci strach, Boh im poslal ohnivý stĺp. A keď sa stratili v pustatine, poslal im oblačný stĺp, ktorý ich viedol. Keď vyhladli, zoslal im z neba mannu. Keď vysmädli, vyviedol im vodu zo skaly. Boh svoj ľud učil, že ich vstupu do zasľúbenej zeme nemôže zabrániť žiadna prekážka. Stačilo len, aby sa pustili svojej naučenej beznádeje a urobili krok nádeje.
Posledným krokom do zasľúbenej zeme bol krok do koryta Jordánu. Tento posledný krok bol náročný. Izraeliti sa zišli, aby si vypočuli Jozueho príhovor, a on im sľúbil, že keď do rieky Jordán vstúpia kňazi nesúci archu, rieka prestane tiecť. V Knihe Jozue čítame, že sa tak aj naozaj stalo: keď vošli do Jordánu, voda poklesla a ustúpila. Izraeliti tak prešli do zasľúbenej zeme suchou nohou (pozri Joz 3).
Posolstvo nádeje a útechy
Toto všetko sa stalo približne tisíc rokov pred Izaiášovým proroctvom. V čase jeho proroctva žili Izraeliti v Babylone. Nabuchodonozorove vojská dobyli Jeruzalem, zajali jeho obyvateľov a odviedli ich do Babylonu, ktorý sa rozprestieral na území dnešného Iraku. Tam sa Izraeliti opäť ocitli v stave naučenej beznádeje. Opäť boli zotročení v cudzej krajine. V 137. žalme čítame:
„Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali,
keď sme si spomínali na Sion.
Na vŕby tejto krajiny vešali sme svoje citary.
Lebo tí, čo nás zajali, žiadali od nás spevy…
Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine?“ (Ž 137, 1 – 4).
Izaiáš ľudu pripomenul, že pred stáročiami Boh ich predkov voviedol do zasľúbenej zeme. Zároveň im sľúbil, že oni zažijú to isté.
Vzdali sa nádeje, no teraz im Pán hovoril: „Každá dolina sa naplní. Každý kopec sa zníži. Nič vám nezabráni vstúpiť do zasľúbenej zeme.“ A práve vtedy prišli Peržania, vtrhli do Babylonu a oslobodili Izraelitov. Nato ľud urobil opäť krok viery a nádeje a vrátil sa do svojej vlasti. Vydali sa na cestu a vrátili sa domov – no to dokázali urobiť len preto, že sa vzdali svojej beznádeje. Čiže o tom je toto Izaiášovo proroctvo.
A potom tu máme Jána Krstiteľa. Tentokrát Izrael utláčali Rimania. Počas rímskej okupácie Izraeliti síce neodišli zo svojej krajiny, ale opäť začali pociťovať beznádej. No potom im Boh poslal Jána Krstiteľa a povedal mu, aby jeho ľudu priniesol slová útechy. No, žiaľ, neutláčali ich len Rimania. Utláčateľmi sa v istom zmysle stali aj ich vlastní duchovní vodcovia – farizeji. Niektorí farizeji vytvorili celú sieť pravidiel opisujúcich to, ako sa má žiť sväto a ako Bohu robiť radosť. Tieto ustanovenia však boli také zložité, že ľudia cítili, že sa nedajú splniť, a preto nie je možné vrátiť a priblížiť sa k Bohu. Rimania aj niektorí farizeji viedli ľudí k beznádeji. No do toho im Boh poslal Jána Krstiteľa.
Zmeňte svoje zmýšľanie!
Evanjeliá nám opisujú, že Ján Krstiteľ vyzýval ľudí slovami: „Robte pokánie a dajte sa pokrstiť“ (pozri Mt 3, 1 – 6). Často si myslíme, že slovo „kajať sa“ či „robiť pokánie“ znamená len cítiť ľútosť nad svojimi hriechmi, no v skutočnosti je to čosi oveľa viac. Slovo metanoia totiž znamená úplnú zmenu zmýšľania. Ján Krstiteľ im teda hovoril: „Musíte úplne zmeniť spôsob, akým premýšľate. Musíte sa pustiť všetkej tej beznádeje a vkročiť do rieky nádeje. Vstúpte preto do Jordánu, rieky nádeje.“ A oni to aj robili! Potom prišiel Ježiš a spolu s ním aj oslobodenie od naučenej bezmocnosti a beznádeje.
Presuňme sa teraz k vlastnej skúsenosti. Zrejme každý z nás pripustí, že má občas dni, keď má pocit, že nech robí čokoľvek, všade naráža len na problémy a trápenie.
Advent so sebou prináša milosť nádeje. Počas Adventu nás Boh volá vykročiť z našej naučenej beznádeje a vstúpiť do rieky nádeje. V takomto rozpoložení – takým alebo onakým spôsobom, z toho či oného dôvodu – sa môže nachádzať každý z nás. Pán chce, aby sme na svojej beznádeji, ktorú sme si za tie roky osvojili, popracovali. Či už ide o politiku, alebo náboženstvo, alebo o niečo rodinné – do tohto rozpoloženia sa môže dostať každý z nás. Boh chce, aby sme všetci vykročili z tohto temného miesta a vstúpili do nádeje.
Len jeden krok
Od nás žiada len jeden krok. Ak každý z nás urobí počas tohto Adventu krok vpred – len jeden krok z temnoty, ktorá nás zadržiava –, zistíme, že pred nami stojí Ježiš a podáva nám ruku. Trochu sa znížia „vrchy“ hriechu a hnevu či závisti alebo horkosti. Trochu sa pozdvihnú „doliny“ beznádeje alebo strachu, smútku či úzkosti. Každým krokom, ktorý urobíme, o čosi viac zažiari „Pánova sláva“: sláva jeho lásky, odpustenia, radosti i jeho spásnej moci.
To však neznamená, že každý krok bude jednoduchý a bezbolestný. Niektoré budú ťažšie ako iné. Niekedy môžeme zakopnúť a občas sa budeme musieť o pár krokov vrátiť. A niektoré kroky možno nebudeme chcieť urobiť. No ak aj potom budeme mať svoje oči upreté na Ježiša, ktorý je Emanuel, „Boh s nami“, on nás uteší a dá nám svoju silu. Tak ako pomohol Izraelitom v Babylone, pomôže aj nám a dá nám silu „utekať a neustať, putovať a neomdlieť“ (porov. Iz 40, 31).
Otázky na uvažovanie
- Pouvažuj nad tým, v ktorých oblastiach si sa „naučil“ bezmocnosti? Ako sa prejavuje v tvojom bežnom živote? Dovoľ Pánovi, aby na to vrhol svoje svetlo.
- Predstav si, že z beznádeje vstupuješ do rieky nádeje. Stretá sa tam s tebou Ježiš a podáva ti ruku. K čomu ťa vedie? Neponáhľaj sa, vstúp spolu s ním do tejto rieky a vnímaj jeho silu, blízkosť a povzbudenie.