Svetlo v tmách
Kristus je s nami aj vtedy, keď vidíme len malý lúč svetla
Mark E. Thibodeaux, SJ
Ľudia niekedy pristupujú k Ježišovmu druhému príchodu s humorom. Raz som videl na aute nálepku s nápisom: „Ježiš prichádza. Tvár sa, že máš plné ruky práce.“ Iste, mal to byť vtip. Adventné omšové čítania však dávajú Ježišovmu návratu vážnejší tón. V 21. kapitole Lukášovho evanjelia bude napríklad Ježišovmu príchodu v sláve predchádzať súženie. Nielenže sa zatmie slnko, mesiac a hviezdy a národy bude desiť burácanie mora, ale ľudia budú „zmierať od strachu“ z toho, čo má prísť na svet (21, 25 – 28).
Príde v sláve
Ježiš naozaj príde a žiada nás, aby sme doslova boli ostražití, doslova, aby sme „bdeli“ (porov. Lk 21, 36). Hovorí: „Nebeské mocnosti sa budú chvieť.“ Ale ako Ježiš chce, aby jeho nasledovníci pristupovali k týmto časom? Na prvý pohľad sa nám to môže zdať nelogické, no teraz chce, aby sme zotrvávali v radostnom a pokojnom očakávaní. Žiada nás, aby sme ho očakávali s nádejou; aby sme „sa vzpriamili a zodvihli hlavu“ (porov. Lk 21, 28). Ježiš hovorí, že Syn človeka môže prísť až o polnoci, ba aj neskôr, ráno, za spevu kohúta. Môže prísť po dlhej a temnej noci. No Sväté písmo nás i napriek tomu uisťuje, že Syn človeka nielenže príde, ale že príde „s mocou a veľkou slávou“ (21, 27).
Môžeme si však pomyslieť: To je všetko pekné. Ale čo máme robiť teraz, keď ešte nevidíme „znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach“ (21, 25), ktoré budú predznamenávať Ježišov príchod v sláve, a predsa vo svojom živote zakúšame úzkosť a zmätok? Čo máme robiť, keď prežívame temnú noc a máme pocit, akoby Syn človek nebol s nami – keď žijeme v strachu pre zmätok vo svojej rodine či pre zdravotné problémy, alebo pre úzkosť, ktorú prežívame vo svojom vnútri? Čo keď čakáme v tme, a nikde vôkol seba nevidíme Ježiša? Čo vtedy?
Hoci sa to ťažko prijíma, aj také chvíle sú súčasťou duchovného života. Avšak aj v takýchto turbulentných chvíľach je Ježiš s nami, a my čakáme, kedy sa nám znovu ukáže.
Malý lúč svetla
Čo to má spoločné s Adventom? Nuž, obdobia liturgického roka odzrkadľujú obdobia duchovného života a práve Adventné obdobie je časom čakania. Zamysli sa napríklad nad takou jednoduchou vecou, akou je farba adventného liturgického rúcha. Tmavá fialová farba symbolizuje, že žijeme v čase pokánia a prípravy – v čase čakania. Táto slávnostná farba tiež naznačuje, že v živote každého jedného z nás – podľa toho, v akom období života sa nachádzame – je čakanie a temná noc duše. Máme pocit, akoby bola polnoc a akoby na dohľad nebolo žiadne svetlo. Každý z nás zažil čas alebo možno aj dlhé obdobie čakania, keď sa cítil stratený v tme a zdalo sa mu, že Kristovo svetlo je veľmi ďaleko. A tak nám Cirkev počas Adventného obdobia pomáha uvažovať nad duchovnou skúsenosťou, ktorú dobre poznáme: nad bdením a čakaním v temnej noci.
Predsa však prichádzame do kostola, aby sme vyznali svoju vieru a aj našu nádej. Nádej, ktorú vyznávame, pramení z toho, že Kristus naozaj prichádza – že nás nikdy neopustil, že je s nami a že aj za tých najtemnejších nocí z hviezdy skvejúcej sa na polnočnom nebi vychádza lúč svetla. Keď zapaľujeme fialovú adventnú sviecu, toto malé plápolajúce svetielko symbolizuje našu chvejúcu sa nádej, ktorú máme aj v tej najtemnejšej noci. Vieme totiž, že Kristus je vždy s nami, aj keď necítime jeho prítomnosť.
V tejto temnej noci si môžeme klásť otázku, ktorú si kladie i Victor Hugo v Bedároch:
Príde vôbec budúcnosť? […] Mali by sme upierať zrak nahor? Je to svetlo, ktoré vidíme na nebi, len jedným z tých, ktoré čochvíľa zhasnú? Ideál je desivý na pohľad, stratený v hlbine, drobný, osamelý, žiariaci ako bodka, no zo všetkých strán je i ohrozovaný okolitými temnými silami; a predsa nie je vo väčšom nebezpečenstve než hviezda v pazúroch mrakov.
Keď zažívame čosi, čo na pohľad vyzerá ako nekonečná temnota, môžeme si byť istí, že táto temnota nás nemôže pohltiť. Máme totiž jeden lúč svetla, plný sily a energie, ktorý nám pomôže nestratiť sa.
Skrytý Boh
Keď prichádzame do kostola, aby sme vyznávali svoju vieru v tento lúč svetla, držíme sa pevne pravdy, že tento lúč nedokáže udržať vo svojich pazúroch ani samotná noc. Lenže prorok Izaiáš aj napriek tomu hovorí: „Schoval si pred nami svoju tvár“ (Iz 64, 6).
Presne tak sa niekedy cítime počas temnej noci: akoby Boh pred nami skryl svoju tvár. Veď si len spomeň na reakciu malých detí, keď sa s nimi hráš tak, že si zakrývaš tvár a potom zrazu vykukneš: „Kukuk!“ Detskí psychológovia tvrdia, že malé deti reagujú na túto hru tak živo preto, lebo si vtedy myslia, že sme úplne odišli; že sme skutočne zmizli. A keď svoju tvár dieťaťu opäť ukážeme, ono sa rozveselí, pretože otec alebo mama je opäť pri nich.
Keď máme pocit, že Boh pred nami skrýva svoju tvár – že niečo zakrylo Božiu tvár –, začíname mať pocit, akoby už nebol s nami. No my vieme niečo, čo malé deti nevedia: my vieme, že Boh neodišiel, že je len na druhej strane danej prekážky, skrytý nášmu pohľadu, no predsa plne prítomný. My nie sme v duchovnom živote malými deťmi; nehráme sa s Bohom na schovávačku. Prichádzame do kostola, aby sme vyznali, že hoci nám občas Božiu tvár niečo zakrýva, Boh nám ostáva verný, je prítomný a Kristus opäť príde. Kristovo svetlo príde na svet. Žalm 23 vyhlasuje:
„Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pašienkach.
Vodí ma k tichým vodám,
dušu mi osviežuje“ (Ž 23, 1 – 3).
Možno nám pri tom skrsne v hlave myšlienka: Aké krásne! Zdá sa, že sa žalmista teší krásnemu dňu. No keď čítame tento žalm pozorne, v skutočnosti zistíme, že tento človek prežíva temnú noc. Hovorí: „I keby som mal ísť tmavou dolinou…“ (Ž 23, 4). To znamená: Aj keby som mal ísť údolím tieňa smrti. Žalmista prechádza temnou nocou duše. No potom vyznáva:
„Nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou…
Dobrota a milosť budú ma sprevádzať
po všetky dni môjho života“ (v. 4 – 6).
Tento úbohý muž kráča temnou dolinou, no vie, že ruka v ruke s ním idú aj dobrota a milosrdenstvo. „Dobrota a milosť budú ma sprevádzať…“ Alebo, ako hovorí iný preklad, „dobrota a milosť sa ženú za mnou“. „Viem, že som sa teraz ocitol v temnote, no už idú za mnou dobrota s milosrdenstvom!“
Čakaj v tme s vierou
Toto vyznávame, keď prichádzame do kostola. Počas Adventu symbolicky spoločne sedíme v tme. Sedíme spolu v šere a trpezlivo a s nádejou čakáme Krista, vediac, že už prichádza. Vstupný sprievod, keď na začiatku svätej omše prechádza kňaz stredom kostola, nie je len pekný obrad, ktorý sledujeme počas spevu úvodnej piesne. Tento obrad symbolizuje Kristov príchod doprostred svojho ľudu. A prv než v liturgii zaznie čo i len jediné slovo, tak už vyznávame svoju vieru. Lebo už len tým, že vstaneš, keď kňaz prichádza k oltáru – na znamenie Krista, ktorý prechádza pomedzi nás –, vyhlasuješ, že veríš, že Kristus kráča po tvojom boku.
Aj keď je Božia tvár zatiaľ zakrytá, buďme ľuďmi, ktorí bdejú a čakajú – robme to však trpezlivo a s nádejou, s vedomím, že Kristovo svetlo raz celkom jasne zažiari a že dobrota a láskavosť nás budú sprevádzať po všetky dni nášho života.
Otázky na zamyslenie
- Aj keď prechádzaš temnou nocou, Boh je stále s tebou. On ťa nikdy neopustil. Prečítaj si 23. žalm a rozjímaj dnes nad jedným prejavom Božej prítomnosti a vernosti. Vodí ťa k tichým vodám a osviežuje ti dušu? Alebo ťa oslovuje to, že je vždy po tvojom boku? Uvažuj chvíľu nad veršom, ktorý sa ťa dotýka najviac.
- Advent prežívame ako farské spoločenstvo: spolu za tmy čakáme na príchod svetla a vyznávame svoju nádej, že Kristus je s nami. Ako by si mohol priniesť svetlo a nádej – pozorné a načúvajúce srdce, povzbudenie či priateľstvo – niekomu, kto sa práve borí s nejakou osobnou temnotou?