Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Milosť čakania na Pána

Boh pôsobí v našich srdciach

Štyridsať týždňov – priemerne toľko trvá tehotenstvo. Takže po tom, čo Panna Mária súhlasila s tým, že sa stane matkou Božieho Syna, musela čakať dlhých deväť mesiacov na to, aby si ho mohla konečne vziať do náručia.

Vieme si prestaviť, aké nadšenie a očakávanie prežívala Mária počas mesiacov svojho tehotenstva. No všimnime si, že len tak celé dni nesedela a nečakala, kým tie hodiny a dni uplynú. Hneď odišla z Nazareta a vybrala sa navštíviť svoju príbuznú Alžbetu, ktorá bývala v „hornatom kraji“. Išla jej pomôcť pripraviť sa na pôrod Jána Krstiteľa. A keď sa vrátila, spolu s Jozefom chystali domov na príchod malého Ježiša. Svoje obdobie čakania teda vôbec neprežívala pasívne. Práveže bolo pre ňu aktívnym časom prípravy a očakávania.

Počas Adventu sme aj my zaneprázdnení rôznymi prípravami. Aj keď s túžbou očakávame oslavu Spasiteľovho narodenia, ani zďaleka netrávime svoj čas len pasívne. Nakupujeme darčeky, ozdobujeme si príbytky a snažíme sa tráviť viac času v modlitbe, aby sme tak mohli naplno prijať do srdca Ježiša.

Existujú aj chvíle radostného očakávania. No každý z nás zažíva aj také obdobia, v ktorých čakanie so sebou neprináša toľko radosti. Možno sme už unavení z čakania na to, kedy stretneme svoju budúcu polovičku. Alebo čakáme na stanovenie správnej diagnózy či na to, kedy sa naše dieťa vráti k viere. A možnože trpíme nevyliečiteľnou chorobou a vyčkávame deň, keď posledný raz vydýchneme. Ako však tieto obdobia čakania premeniť na čosi činorodé? Ako z nich urobiť plodný čas, počas ktorého sa priblížime k Bohu a pripravíme si srdcia na to, čo si pre nás pripravil?

Presne na to sa chceme pozrieť počas tohto Adventu. Chceme zistiť, aké postoje nám pomôžu v situáciách, počas ktorých máme čakať, kedy Pán naplní svoj plán s naším životom. Urobíme to tak, že si viac priblížime mužov a ženy zo Svätého písma, ktorí museli čakať na Pána. Oni nám môžu ukázať cestu.

 

Oči upreté na Pána

Mária bola svätá mladá žena, ktorú si Boh vyvolil, aby sa stala matkou jeho jednorodeného Syna. Možno práve preto mohla v modlitbe predniesť Bohu tú krásnu modlitbu, ktorú voláme Magnifikat (Lk 1, 46 – 55). Mária jeho slová vyslovila po tom, čo prišla do domu Zachariáša a Alžbety. Keď Alžbeta uvidela Pannu Máriu, naplnil ju Duch Svätý a zvolala: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). Mária na to zareagovala tým, že vzdala Bohu slávu: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (1, 46 – 47). Mária mala oči upreté na Boha a na to, čo konal v jej živote.

V akejkoľvek situácii, v ktorej musíme čakať, je kľúčové neustále upriamovať svoju pozornosť na Boha. No je veľmi ľahké nechať sa rozptýliť, a niekedy dokonca aj zísť z cesty prikázaní. To sa často stávalo Izraelitom, keď čakali na oslobodenie od nepriateľov. Volali na Pána a prosili ho, aby ich zachránil, no hoci ho o to úpenlivo žiadali, predsa sa niekedy nechali rozptýliť a pomýliť zvykmi susedných národov. Veď ak ich nepočúva Boh, možno ich bude počúvať Bál! A tak sa obrátili k modlám a začali ich uctievať, pričom odmietli pravého Boha, ktorý ich tak veľmi miloval.

Náš svet je plný rozptýlení a my sa nimi počas čakania na Pána nechávame často pohltiť. V dôsledku nich nám uteká čas; zároveň nám tieto veci bránia premýšľať o tom, čo máme pred sebou, a o tom, ako si s tým poradíme. A veľmi často tieto rozptýlenia upútajú náš zrak natoľko, že prestaneme hľadieť na Pána. A aby sme utíšili svoju bolesť, namiesto toho, aby sme sa obrátili na Boha, sa začíname obracať k nim. Tak riskujeme, že sa prestaneme zameriavať na Pána a na to, čo v danej chvíli koná. A okrem toho sa vystavujeme nebezpečenstvu, že premrháme príležitosti, ktoré nám dáva na to, aby sme sa v tých chvíľach väčšmi priblížili k nemu.

Keď sa v núdzi primkneme k Pánovi, môže to napríklad posilniť našu dôveru v neho. A keď zakúsime jeho útechu a uistenie, budeme vedieť, že nás neopustil. Možno si tiež uvedomíme, že sa deň čo deň, ba v každej chvíli môžeme spoliehať na posilu jeho milosti. Pravdepodobne vzrastie i naša túžba po modlitbe a sviatostiach. A tak sa tieto obdobia čakania môžu napokon v našom duchovnom živote stať chvíľami veľkého rastu.

Keď svoju pozornosť neprestaneme upriamovať na Pána, vďaka tomu lepšie zotrváme vo vernosti nášmu záväzku nasledovať ho. Rozptýlenia sa totiž môžu zvrhnúť na oddávanie sa pôžitkom. Tie nás nielenže budú odvádzať od Boha, ale nás budú aj vovádzať do pokušenia a hriechu. Možno si uvedomíme, že sme svoju rannú modlitbu vymenili za veľkú dávku ranných správ alebo nejaké zábavné rozptýlenie. Alebo zistíme, že zvykneme márniť čas zbytočnými činnosťami, hoci by sme svoju energiu mohli lepšie využiť pri službe našim bratom a sestrám.

 

Nevzdávaj sa!

My všetci, ktorí na niečo dlho čakáme, stojíme pred jedným veľkým pokušením: rezignovať a zmieriť sa so súčasným stavom. Povieme si, že Božia vôľa a naša vôľa sa očividne rozchádzajú, a tak sa prestaneme modliť. Je pravda, že nie vždy dostaneme všetko, o čo prosíme – a vždy nedostaneme ani to, čo podľa nášho názoru potrebujeme. No predsa potrebujeme každý deň prichádzať pred Pána. On nám môže ukázať, že našu modlitbu počúva a odpovedá na ňu – aj keď iným spôsobom, než sme očakávali. A aj keď v danej situácii nevidíme žiadnu zmenu, musíme sa naňho neustále spoliehať, dôverovať mu, že je dobrý a že sa o nás postará tak, ako to považuje za najlepšie.

V Svätom písme sa stretáme s jednou mladou ženou, ktorá to nevzdala. Volala sa Anna. Nielenže bola bezdetná, ale ešte bola aj terčom posmeškov Feneny, druhej ženy svojho manžela. Tak veľmi túžila po dieťati! Mohla sa jednoducho vzdať. Ba horšie, mohla si zatvrdiť srdce voči Bohu, ktorý akoby napohľad nedbal na jej bolesť. No ona namiesto toho išla do svätyne v Šíle a vrhla sa do náručia milosrdného Boha. Bola taká rozrušená, až si kňaz Heli myslel, že je opitá. No napokon jej povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech ti dá, o čo si ho prosila“ (1 Sam 1, 17). Anna počala a z toho dieťaťa, jej syna Samuela, sa stal veľký prorok (pozri 1 Sam 1, 1 – 2, 21).

Vieme, že to, ako sa Anna modlila, poukazuje na to, že mala s Bohom úprimný a srdečný vzťah. Helimu povedala: „Nepila som víno ani nijaký opojný nápoj, iba dušu som si vyliala pred Pánom“ (1 Sam 1, 15). Toto bolo ovocie toho, že prišla pred Boha a čakala na to, kedy odpovie na jej modlitbu. A aj keby nepočala dieťa, nestratila by slobodu a ochotu vylievať si ďalej srdce pred Bohom – práve to sa totiž naučila robiť počas čakania.

 

Boh pôsobí a koná

Aj keď možno občas zažívame veľmi krušné chvíle, môžeme si byť istí, že ak zostaneme upriamení na Pána, on bude aj v nich a bude cez ne pôsobiť a konať. No sú aj iné spôsoby, ktorými nám Boh môže formovať srdce počas čakania. V našom ďalšom článku sa pozrieme na to, ako Boh môže otvoriť naše srdce jeho plánu s naším životom – a to aj vtedy, keď váhame, o aký plán presne ide, alebo či by sme si ho vyvolili aj my sami. Nech sa už náš život odvíja akokoľvek, môžeme veriť, že Boh je vždy s nami aj v tomto čakaní a že nás miluje a pomáha nám priblížiť sa k nemu.

 

Otázky na rozjímanie

  1. Čakáš na niečo počas tohto Adventu? Ak áno, je to niečo, na čo čakáš už dlhý čas?
  2. Čo ti pomáha zostať upriameným na Pána? Čo by ti počas tohto Adventu mohlo pomôcť čakať s radosťou na Pánov príchod? Čo by si pre to mohol urobiť?
  3. Ako si sa vyrovnal so sklamaním, keď si na niečo čakal veľmi dlho, a tvoje modlitby neboli vypočuté?
  4. Ako Boh pôsobil v tvojom živote počas období čakania? Aké plody to prinieslo?

Bočná lišta: Vzácnym prameňom, z ktorého môžeš čerpať, sú aj Žalmy. Dá sa nimi modliť k Bohu i v časoch čakania. Môže ti na to poslúžiť napríklad tento žalm:

Čakal som, čakal na Pána

a on sa ku mne sklonil.

Vyslyšal môj nárek

a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu.

Nohy mi postavil na skalu

a kroky mi upevnil.

Do úst mi vložil pieseň novú,

chválospev nášmu Bohu.

Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní

a budú dúfať v Pána.

Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru

a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať. (Ž 40, 2 – 5)