Ako žiť tak, ako žila Svätá rodina

Ježiš, Mária a Jozef sú našimi vzormi

V priebehu storočí sa umelci opakovane vracali k motívu Svätej rodiny a vo svojich dielach stvárňovali Pannu Máriu, svätého Jozefa a malého Ježiša. Medzi najznámejšie z týchto diel patrí Michelangelova dosková maľba Doni Tondo, kruhové majstrovské dielo namaľované začiatkom roku 1500, ktoré je zobrazené na našej obálke. Medzi nezvyčajné prvky tohto obrazu patrí aj pohyb, ktorý zobrazuje sediacu Máriu ako podáva malého Ježiška ponad svoje pravé rameno Jozefovi, ktorý je za ňou. Podávanie dieťaťa medzi otcom a matkou je v rodine časté, preto sa s týmto obrazom určite vedia stotožniť mnohí otcovia a mamy!

Michelangelove obrazy a obrazy iných umelcov nám môžu pomôcť vnímať Svätú rodinu nielen ako predlohu krásnych umeleckých diel, ale aj ako skutočnú rodinu, ktorá napriek svojmu jedinečnému povolaniu prežívala podobné radosti a zápasy, aké prežívame i my. Samozrejme, Mária a Ježiš boli bez hriechu a Jozef bol svätý. To však neznamená, že sa od nich nemôžeme učiť, ako odpovedať na povolanie k rodinnému životu – a ako sa pritom stať svätými rodinami.

So Svätou rodinou sa stretávame v prvých kapitolách Lukášovho aj Matúšovho evanjelia – v biblických úryvkoch, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou nášho adventného putovania. Pozrime sa teda, ako nám tieto texty môžu pomôcť v ľahších i ťažších chvíľach rodinného života.

 

Pevný základ

Svätý Jozef a Panna Mária už pred svojimi zásnubami viedli hlboký duchovný život. Mária svojím súhlasom dala najavo, že dôveruje Pánovi a jeho plánu. Súhlasila, že sa stane matkou Božieho Syna napriek tomu, že celkom nechápala, ako sa to môže stať (Lk 1, 34). V Matúšovom evanjeliu je Jozef opísaný ako „muž spravodlivý“ (1, 19). Vieme teda, že to bol zbožný a veriaci Žid, ktorý dodržiaval zásady Mojžišovho zákona. Aj on dôveroval Bohu, keď mu anjel povedal, že má prijať Máriu a vziať si ju za manželku (Mt 1, 20).

Vďaka tomuto pevnému duchovnému základu a zakoreneniu sa v Pánovi dokázali obaja prekonať ťažkosti, ktoré ich čakali: klebety, ktoré sa okolo nich šírili, cestu do Betlehema vo vysokom štádiu tehotenstva, Ježišovo narodenie v maštali či útek do Egypta. V tomto všetkom museli dôverovať Bohu. Určite sa pritom museli často spoločne modliť a prosiť Pána, aby ich posilňoval v osobitnom povolaní, ktoré im dal!

Aby sme mohli žiť tak ako Svätá rodina, aj my potrebujeme mať vzťah s Pánom. To si vyžaduje, aby si každý z nás vyhradil čas na to, aby bol s ním osamote – a to aj vtedy, keď sa cítime zavalení povinnosťami. V rámci živého vzťahu s Pánom sa naučíme veriť, že on nám vždy pomôže žiť povolanie, ktoré nám dal. Tak ako podopieral Máriu a Jozefa, aj nás bude podporovať, keď budeme prežívať ťažké chvíle. Aj nám dá múdrosť, keď budeme stáť pred dôležitým rozhodnutím. Dá nám trpezlivosť, keď budeme preťažení. Dá nám silu naďalej milovať nepríjemného člena rodiny vtedy, keď už máme pocit, že ďalej nevládzeme. Vždy sa môžeme obrátiť na Pána a prosiť ho o milosť. A keď ho budeme o ňu prosiť, on nám ju dá.

Nie každý je pred vstupom do manželstva a pred narodením svojich detí Bohu taký oddaný, ako mu boli oddaní Jozef s Máriou. Mnohí dospejú k hlbšiemu vzťahu s Pánom až neskôr a niekedy k tomu dospeje len jeden z manželov. No Boh je vždy s nami a našimi rodinami, či už si to uvedomujeme, alebo nie. Niekedy až pri spätnom pohľade vidíme, aké dobré veci vykonal pre nás a našu rodinu bez toho, aby sme o tom vedeli.

 

Živá viera

Každodenný rodinný život Márie a Jozefa sa pravdepodobne podobal životu ich príbuzných, priateľov a ostatných veriacich Židov. Študovali Sväté písmo, navštevovali synagógu, každý týždeň slávili sobotu a prežívali všetky sviatočné dni. Môžeme si predstaviť, že Mária a Jozef učili Ježiša modlitbe už v čase, keď bol ešte len batoľa. Ako jediné – a teda najmladšie dieťa – mal za úlohu klásť predpísané otázky pri stole pred jedením veľkonočnej večere, ktorá sa skladala z veľkonočného baránka, nekvasených chlebov a horkých bylín. Každý týždeň sedával s Jozefom v synagóge, počúval učenie rabínov a pripájal sa k modlitbe spoločenstva.

Prostredníctvom týchto zvykov sa Ježiš ako človek učil, aké miesto zohráva Boh v jeho rodine a spoločenstve. Učil sa, že jeho nebeský Otec je dobrý, verný a plný lásky a milosrdenstva. V Božej prítomnosti, ktorú prežíval vo svojom živote a vo svojej rodine, odkrýval svoj jedinečný vzťah k Otcovi a jedinečnú úlohu, ktorú má zohrať pri spáse sveta.

Je dôležité, aby sme mali takéto zvyky aj v našich rodinách. Máme sa s našimi deťmi modliť, spoločne si čítať Sväté písmo, chodiť každý týždeň na svätú omšu. Všetkými týmito spôsobmi Boh zjavuje našim deťom kto je a prečo si želá, aby sa k nemu priblížili. Tieto zvyky musíme uprednostniť aj preto, že iné veci – náš vlastný nabitý rozvrh a nespočetné množstvo aktivít našich detí – môžu často vytlačiť aj tie najlepšie plány. Ale keď vytrváme, Boh naše úsilie požehná.

 

„Bol… im poslušný“

Každoročná púť Svätej rodiny do Jeruzalema na slávenie Paschy musela byť vrcholom celého ich roka. Ježiš putoval so svojou rodinou a priateľmi. Možno sa rozprával so svojimi bratrancami a sesternicami, spieval piesne, sedel pri ohni a spal pod hviezdami. Keď sa blížil k Svätému mestu a v diaľke videl žiariaci Jeruzalemský chrám, jeho srdce musela napĺňať radosť.

O jednej z týchto pútí nám rozpráva evanjelista Lukáš (Lk 2, 41 – 51). Keď mal Ježiš dvanásť rokov, nevrátil sa spolu so svojou karavánou domov, ale zostal v Jeruzaleme, aby mohol rabínom v chráme klásť otázky. Mária s Jozefom sa určite vystrašili, keď zistili, že nešiel spolu s nimi! A keď ho po troch dňoch hľadania konečne našli, Mária mu bez okolkov povedala, ako sa trápili: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2, 48). V tej chvíli už Ježiš vedel, že „musí byť v dome svojho Otca“, ale napriek tomu sa s nimi vrátil do Nazareta „a bol im poslušný“ (2, 49. 51).

Hoci bol Ježiš Božím Synom, vedel, že musí rešpektovať autoritu, ktorú dal jeho Otec Márii a Jozefovi, keď im zveril úlohu byť jeho rodičmi. Boh dáva rovnakú autoritu nad našimi deťmi nám, pretože ich miluje a chce, aby z nich vyrástli milujúci, schopní a zrelí dospelí ľudia. Túto autoritu nikdy nemáme zneužívať, ale ako rodičov, ktorí sa snažia vychovať svätú rodinu, nás Boh vyzýva, aby sme ju uplatňovali, tak ako to robili Jozef a Mária. Keď budú naše deti rásť, môžeme im postupne dovoliť robiť určité rozhodnutia, no nateraz by sme sa nemali báť vyžadovať od nich poslušnosť vo veciach, ktoré sú dôležité pre ich zdravie, blaho alebo duchovný rast.

Samozrejme, naše deti nemajú božskú prirodzenosť ako Ježiš, takže na svojej ceste budú robiť chyby. Hoci ich musíme usmerňovať a opravovať, je tiež dôležité, aby sme im odpustili, keď urobia niečo zlé. Boh nás vyzýva, aby sme boli súcitní a milosrdní, aby sme boli ochotní urobiť hrubú čiaru a začať nanovo. Odpustenie však musí prúdiť obidvomi smermi: aj my musíme byť ochotní požiadať o odpustenie svoje deti, ak im nejako ublížime.

 

Odpustenie

Mária a Jozef sa určite tešili z toho, že z Ježiša vyrástol rozvážny, milujúci a zbožný mladý muž. Lukáš hovorí, že Ježiš „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (2, 52). Na určitý čas sa pripojil k Jozefovi a pracoval v ich „rodinnom podniku“, no zároveň vedel, že ho nebeský Otec poslal na zem, aby zachránil svet.

A tak Ježiš v pravej chvíli opustil domov a začal svoje verejné účinkovanie. Mária bola v tom čase už pravdepodobne vdovou, no vedela, že ho musí nechať plniť vôľu jeho Otca. Aké to muselo byť pre ňu trpké, keď videla Ježiša odchádzať z miesta, ktoré celý život nazýval svojím domovom!

Cesta k dospelosti je vždy hrboľatá. Môžeme si však byť istí, že Pán, ktorý nám zveril naše deti, nám tiež ukáže, ako ich máme milovať a starať sa o ne. Časom budú pripravené robiť vlastné rozhodnutia a ísť vlastnou cestou. Nemôžeme ich kontrolovať, ale môžeme sa za ne modliť. Môžeme tiež napodobňovať Máriu tým, že budeme dôverovať Bohu, že ich má vo svojich rukách.

Uprostred výziev spojených s výchovou detí manželia často zabúdajú na starostlivosť o svoj vlastný vzťah. No práve manželstvo vytvorilo ich rodinu a aj oň je potrebné sa starať. Svätý Pavol nám našťastie dal recept na to, ako máme milovať svojich manželov a svoje manželky tak, ako nás miluje Kristus. V ďalšom článku sa zamyslíme nad tým, ako žiť jednotlivé „ingrediencie“ tejto lásky v manželstve i v každodennom živote.