Zvesť veľkej radosti

Adventné posolstvo svätého Lukáša

Páter Michael Patella, OSB

Keby som mal urobiť zoznam svojich najobľúbenejších úryvkov z Evanjelia podľa Lukáša, na prvé miesto by som určite dal rozprávanie o Ježišovom detstve. V tomto rozprávaní, ktoré môžeme nájsť v prvých dvoch kapitolách spomínaného evanjelia, čítame o počatí a narodení Jána Krstiteľa a Ježiša. V nich stretávame aj pastierov a prichádzame k jasličkám.

Tieto prvé kapitoly nám dávajú zahliadnuť to, ako vidí svet svätý Lukáš. Pre Lukáša je totiž svet miestom naplneným milosťou Ježiša, Slova, ktoré sa stalo telom. Je to miesto, na ktorom sa naša pozemská existencia podstatne spája so svetom, ktorý príde. A charakteristickou črtou tohto spojenia je radosť.

Pre Lukáša sú radosť a plesanie vždy znameniami Božej prítomnosti vo svete. Preto tieto termíny používa vždy opatrne a premyslene. Používa ich nielen na označenie radostných okamihov, akými bolo narodenie Ježiša či Jána, ale aj na označenie niečej premeny v dôsledku zakúsenia spásnej Božej milosti.

Táto radosť zo spásy sa vinie ako zlatá niť celým Lukášovým dielom. Začína sa pri Ježišovom narodení, no Lukáš prezentuje Ježišovo narodenie a vzkriesenie ako dve časti radostnej zvesti o spáse. Bez Pánovho vtelenia by nebolo ani vzkriesenia. A bez jeho vzkriesenia by neznamenalo tak veľa ani jeho vtelenie.

 

Radosť premáhajúca strach

Začnime prvou kapitolou. Keď anjel Gabriel zvestuje Zachariášovi, že Alžbeta v pokročilom veku porodí Jána, Zachariášovi tiež povie: „Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých“ (Lk 1, 14). No anjel to hovorí až po tom, čo počujeme, že Zachariáš „sa zľakol“ anjelovej prítomnosti (1, 12).

Keď sa pozrieme na Gabrielovo zjavenie Márii – zvestovanie –, vidíme mnohé podobnosti so Zachariášovým príbehom. Hoci Mária nie je taká nedôverčivá ako Zachariáš, aj ona je do hĺbky duše „zarazená“ (1, 29). Veľmi dobre vie, čo sa stane mladej žene, ktorá čaká dieťa niekoho iného ako manželovo. Dokonca by sme na jej návštevu Alžbety v hornatom judskom kraji mohli nazerať ako na pokus uniknúť pred nevraživosťou a odsúdením, ktoré jej „nemanželské“ tehotenstvo mohlo vyprovokovať medzi obyvateľmi Nazareta. Nad Máriiným fiat (1, 38) sa teda vznáša temný mrak.

No keď Mária vstúpi do Alžbetinho domu, Alžbeta vyhlasuje, že Ján, dieťa v jej lone, poskočil od radosti. Lukáš to podotýka preto, že Alžbetu v tom istom okamihu naplnil Duch Svätý. A nakoniec Máriiným Magnifikatom Lukáš ukazuje, že zoči-voči radosti, ktorú prináša Duch, sa rozplývajú obavy, ktoré mala Mária pri zvestovaní.

Lukášovo rozprávanie o začiatku Ježišovho pozemského života vrcholí jeho narodením. Po zvestovaní anjelov tu opäť prepuká radosť – tentokrát napĺňa nič netušiacich pastierov. V tomto prípade radosť nenapĺňa len dvoch jednotlivcov. Skôr je verejne ohlásená tým najchudobnejším ľuďom v tom kraji. A akoby to nestačilo, z neba túto radostnú zvesť ohlasujú celé anjelské chóry: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14).

 

Radosť evanjelia

Keď sa Lukáš presúva k rozprávaniu o Ježišovom verejnom účinkovaní, ďalej ohlasuje jeho radostiplné posolstvo. V Reči na vrchu Ježiš sľubuje radosť tým, ktorí budú kvôli nemu prenasledovaní (6, 23). V podobenstve o rozsievačovi vidíme ľudí, ktorí prijmú Ježišovo učenie s radosťou, no potom zoči-voči prenasledovaniu túto radosť zanechajú (8, 13). Podobenstvo o stratenej ovci opisuje nielen radosť z nájdenia stratenej ovečky, ale vykresľuje aj to, ako pastier pozýva na oslavu tejto záchrany aj iných (15, 4 – 6). A, samozrejme, otec márnotratného syna veľkolepo a radostne oslavuje, keď sa mu kajúcne vráti stratený syn (15, 32).

Nie je ťažké vidieť, ako sa u Lukáša radosť posúva z reakcie jednotlivca smerom k spoločnému plesaniu nad radostnou zvesťou o spáse. Zachej napríklad prijíma radosť z Božieho milosrdenstva počas spoločného stolovania s Ježišom, na ktorom je okrem neho samého aj jeho rodina a priatelia (19, 1 – 10). V istom zmysle je tento príbeh o obrátenom a premenenom hriešnikovi predzvesťou radosti zo spoločného slávenia Eucharistie.

 

„Veľká radosť“ zmŕtvychvstania

Lukáš začína svoje veľkonočné rozprávanie Ježišovým vstupom do Jeruzalema na Palmovú nedeľu – teda udalosťou, ktorá priam prekypuje radosťou a plesaním. Čítame, že celé zástupy jeho učeníkov „začali radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli“ (19, 37).

Lukáš tým poukazuje na jednu kľúčovú vec. Hoci tu učeníci Ježiša zdravia ako nejakého vojenského hrdinu, nejasajú nad získaním nejakých území. Oni sú naplnení radosťou z uzdravení, exorcizmov, obnovy života, ba aj z vyučovania, ktorého boli svedkami. Aj keď ešte úplne nerozumejú, akú spásu to Ježiš priniesol, plesajú nad novým životom, ktorý im sprístupnil.

Radosť napokon dosahuje svoju plnosť v Lukášovom rozprávaní o Veľkonočnej nedeli. Kontrast medzi skľúčenosťou učeníkov z Ježišovej smrti a radosťou, ktorú prežívali, keď stretli vzkrieseného Pána, už ani nemohol byť väčší (24, 36 – 41). Tu sa Lukáš vracia k motívu, ktorý sme videli v rozprávaní o Ježišovom detstve, keď tí, ktorí stretli Pána a jeho anjelov, sú najskôr premožení strachom, no potom ich strach prevýši radosť. No učeníci zhromaždení v hornej sieni nie sú premožení obyčajným strachom; Lukáš hovorí, že boli „zmätení a naľakaní“ (24, 37). No táto hrôza sa čoskoro rozplynie v radosti – po tom, čo zistia, že Ježiš je skutočne živý a nie je len duch.

Táto radosť sa nekončí na Veľkú noc. Keď sa evanjelium blíži ku koncu, Lukáš opisuje Ježišovo nanebovstúpenie. A v posledných dvoch veršoch evanjelia opisuje, ako sa učeníci po Pánovom nanebovstúpení „s veľkou radosťou“ vrátili do Jeruzalema a boli potom stále v chráme a velebili Boha (24, 52 – 53). Ich radosť zostáva akoby ustavičnou črtou ich modlitby, spoločenstva a úsilia šíriť „zvesť veľkej radosti“ (2, 10) o tom, že Ježiš, Mesiáš, vstal z mŕtvych.

 

Radosť pre celý svet

Ak hľadáme usmernenie, ako žiť radosť, ktorá sa začala Ježišovým narodením, Lukáš nám dáva návod v Skutkoch apoštolov. Najskôr vidíme Petrovu reč na Turíce (Sk 2, 14 – 36). Peter, citujúc Žalm 16, zástupom i nám hovorí, že keď sme naplnení Duchom Svätým, môžeme byť naplnení radosťou pred Pánovou tvárou (Sk 2, 28).

Radosť z prítomnosti Ducha Svätého v našom živote nemôže nič uhasiť. Keď Pavla a Barnabáša pre hlásanie evanjelia vyhnali z Antiochie v Pizídii, oni jednoducho striasli prach z nôh a išli ďalej. Pritom čítame, že noví učeníci, ktorých tam zanechávajú, sú podobne ako oni „naplnení radosťou a Duchom Svätým“ (Sk 13, 52). A keď Pavla a jeho spoločníka Sílasa pre vieru zbili a uvrhli do väzenia, oni sa neumárali bolesťou a zdanlivým zlyhaním, ale „modlili sa a spievali chvály Bohu“ (16, 25).

Počnúc príbehom o prvých Vianociach Lukáš splieta dokopy mnohé aspekty toho, ako Ježišovo narodenie a zmŕtvychvstanie vnieslo do tohto sveta radosť. U Lukáša táto radosť charakterizuje učeníkov, ktorí spoznali Ježiša, a tých, ktorí kráčajú v ich šľapajach. To dávajú jasne najavo príbehy Petra, Pavla a všetkých veriacich, ktoré zaznamenal v Skutkoch apoštolov. Kristovo narodenie rezonuje naďalej – vždy a všade – až „po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Dokonca i dnes anjelské chóry ohlasujú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14).

 

Plesaj v Pánovi!

Keď hľadíme na toto dieťa ležiace v jasliach, spomeňme si na starobylé úslovie: „Z dreva kolísky sa stalo drevo kríža.“ A pretože kríž vedie ku vzkrieseniu a daru Ducha, vieme, že radosť Márie, Jozefa, pastierov, ba aj anjelov môže zostúpiť tiež na nás.