Hľa, tvoj Boh!
Ohlasovanie Ježišovej radostnej zvesti
„Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh!“ (Iz 35, 4). Toto posolstvo, ktoré počúvame počas celého Adventného obdobia, nás povzbudzuje k dôvere v Pána. Ako sme videli v prvých dvoch článkoch, na strach môžeme mať všemožné dôvody, no zároveň môžeme prijať Pánovu milosť, ktorá posilní naše znepokojené srdcia.
Keď teda teraz vstupujeme do posledných dní pred Vianocami, obráťme svoju pozornosť na okraj Betlehema, kde pastieri strážili svoje stáda. Potom pouvažujeme nad svätým Juanom Diegom a zjavením Panny Márie v Guadalupe, ktoré slávime počas každého Adventu. Pozrime sa na to, ako si Boh vybral týchto svedkov a pomohol im prekonať ich obavy a stať sa poslami Božej dobroty – a ako môže to isté urobiť aj pre nás.
Nečakaní svedkovia
Na prvý pohľad sa zdá, že pastieri na betlehemských pahorkoch boli pre svoje nízke spoločenské postavenie azda tými najmenej kvalifikovanými svedkami príchodu Mesiáša. Chov oviec bol špinavou manuálnou prácou. Pastieri žili ako nomádi na pastvinách so svojimi stádami – často bez prístupu k nejakému prístrešku a vode, kde by sa mohli umyť.
Paradoxne, zástupy anjelov zvestovali Kristovo narodenie práve im, obyčajným pastierom, nie mocným vládcom či svätým kňazom! Tak, ako si Boh vyvolil Máriu, navštívil aj týchto vydesených mužov a pozval ich privítať svojho Syna. A tým, že sa ich Boh ujal, ukázal, že naďalej pozdvihuje a požehnáva ponížených.
Anjel tie známe slová povedal tentoraz pastierom: „Nebojte sa“ (Lk 2, 10). No kto by sa nebál pri zjavení celého zástupu anjelov? A kto by sa nebál na základe nezvyčajného príbehu vyhľadať dieťa, o ktorom hovorili? A kto by sa nebál svedčiť o tomto navštívení a práve narodenom Ježišovi? No týchto obyčajných mužov napriek strachu naplnila radosť a začali ohlasovať radostnú zvesť. Tak sa títo pokorní pastieri stali prvými svedkami Božej spásy (2, 8 – 20).
Najmenší syn
Boh si volil ponížených aj neskôr, v priebehu dejín Cirkvi. Aj svätý Juan Diego, prvý domorodý svätec z amerického svetadielu, bol takýmto pokorným svedkom Božej prítomnosti a vernosti.
Juan Diego Cuauhtlatoatzin, aztécky Indián v strednom veku, išiel v Mexiku v jedno decembrové ráno roku 1531 zo svätej omše domov. Keď prišiel na vrch Tepeyac, začul hudbu a ženský hlas, ktorý ho volal: „Juanito, Juan Diegito.“ Uvidel krásnu ženu a opýtal sa jej, kto je. Ona mu odpovedala: „Mária, vždy panna, Matka pravého Boha,“ a kázala mu postaviť tam kaplnku pre ľudí žijúcich v tej oblasti.
Na Máriino naliehanie Juan zaniesol tento odkaz miestnemu biskupovi, ktorý však jeho príbehu veľmi neveril. Mária sa zjavila Juanovi Diegovi druhý raz a požiadala ho, aby sa vrátil k biskupovi ešte raz. No on sa bál ďalšieho odmietnutia, a tak jej povedal, aby poslala niekoho výrečnejšieho. No Mária mu odvetila: „Mnohých by som mohla poslať. Ale ja som si vyvolila teba.“ Vrátil sa k biskupovi, ktorý od neho žiadal nejaké potvrdzujúce znamenie. Pri treťom zjavení mu Mária povedala, že keď príde nabudúce, postará sa o toto znamenie.
Na druhý deň ráno strýko Juana Diega, Juan Bernardino, vážne ochorel, takže Juan nemal čas ísť na vrch Tepeyac. Na ďalší deň skoro ráno sa Juan Diego ponáhľal nájsť kňaza, ktorý by prišiel k jeho umierajúcemu strýkovi. A keďže sa Juan Diego bál, že sa príliš zdrží, stretnutiu s Pannou Máriou sa vyhol.
Nech sa ti srdce neznepokojuje
Boh však naďalej Juana Diega „prenasledoval“. Mária sa mu zjavila opäť, hoci tentoraz na úplne inom mieste. Keďže vedela, že sa trápi pre svojho strýka, uistila ho tými istými slovami, ktoré povedal anjel pastierom: Neboj sa.
„Nech sa ti tvár a srdce nerozrušuje. Neboj sa tejto choroby ani žiadnej inej choroby, ani nijakej ostrej a škodlivej veci. Vari nie som tu, ja, ktorá má česť byť tvojou Matkou? Nie si v mojom tieni a pod mojou ochranou? Nie som zdrojom tvojej radosti? Nie si v mojom plášti, v mojom náručí? Potrebuješ niečo viac?“
Mária mu kázala vystúpiť na vrch Tepeyac. Tam mal nájsť ruže, ktoré mal potom zaniesť biskupovi. To sa Juanovi Diegovi, ktorý dobre vedel, že ruže v decembri nekvitnú, zdalo čudné. Napriek tomu však poslúchol. Na svoj údiv tam našiel kvitnúce kastílske ruže. Pozbieral ich do svojho plášťa zvaného tilma a vrátil sa k Panne Márii. Tá tieto ruže usporiadala, zaviazala mu tilmu a vyslala ho na cestu.
Juan Diego sa už nebál odovzdať Máriin odkaz, a tak biskupovi oznámil, že mu priniesol znamenie. Rozviazal svoju tilmu a na zem sa rozsypali ruže. No ešte zázračnejšie než ruže bol obraz krásnej mladej ženy vtlačený do tilmy. Bola to Mária v požehnanom stave s tmavou tvárou. Bola oblečená do odevu, aký nosili miestni ľudia, a nohou šliapala na hlavu hada!
Milosrdná Matka
Asi ani netreba dodať, že biskup žiadosť Juana Diega schválil. Čoskoro bol postavený kostol, v ktorom vystavili i tento plášť. Ten možno vidieť dodnes v novopostavenej bazilike. Juan Diego až do svojej smrti (1548) pracoval ako strážca tejto tilmy. Návštevníkom rozprával príbeh o milosrdnej Matke, ktorá túži priviesť všetkých ľudí k svojmu Synovi.
Máriino posolstvo o materinskom súcite priviedlo milióny ľudí k obráteniu a prijatiu kresťanstva. V dôsledku toho tamojší ľud zanechal aztécke praktiky obetovania detí a Panna Mária Guadalupská sa stala známou ako Patrónka nenarodených. V nasledujúcich storočiach sa v dôsledku šírenia správ o Máriinom zjavení stali kresťanmi nespočetné zástupy ľudí. Máriino zjavenie a svedectvo Juana Diega zapálilo iskru veľkej evanjelizácie. Pretože Juan Diego mal odvahu hovoriť o Máriinej láske ku všetkým ľuďom, skrze Pannu Máriu Guadalupskú mnohí spoznali Krista.
Povolaní vydávať svedectvo o Ježišovi
Aj my máme podobné poslanie ako Juan Diego a betlehemskí pastieri: povedať svetu, že náš Pán prišiel. Sme povolaní vydávať svedectvo o Bohu, ktorý nás miluje, prichádza celkom blízko k nám a pozýva nás stretnúť sa s ním osobne. Boha neodrádza naša slabosť alebo hriech, naša nevedomosť alebo arogancia. On k nám jednoducho prichádza – a pozýva nás pripojiť sa k jeho poslaniu zvestovať všetkým ľuďom vernú Božiu lásku.
Možno sa okúňame hovoriť o Bohu ľuďom, ktorých poznáme. Podobne ako Juan Diego, aj my si možno myslíme, že na to nemáme vhodnú povahu, tréning alebo vzdelanie. Hoci veríme, že Boh miluje každého človeka vrátane tých najbezbrannejších, možno sa bojíme otvoriť ústa a povedať to nahlas. Možno sa tiež bojíme niekomu ponúknuť, že sa s ním pomodlíme (dokonca aj svojmu dospelému dieťaťu), alebo sa bojíme pozvať suseda na nejaké podujatie do kostola.
No zoči-voči obavám nám Pán hovorí: „Neboj sa.“ Aj keď je naším misijným poľom naša rodina, môžeme si byť istí, že Pán nám dá milosť a odvahu potrebnú na zvestovanie jeho lásky. Sľubuje, že keď sa budeme usilovať zvestovať Božiu lásku, Duch nám vnukne potrebné slová (Mk 13, 11; Jn 14, 26). Sľubuje nám, že keď sa budeme usilovať zvestovať radostnú zvesť, tak nám podobne ako apoštolom dá silu premôcť svoj strach (Sk 1, 8). No najlepšie na tom všetkom je to, že on bude s nami stále, „až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Hľa, tvoj Boh
Počas tohto Adventu ťa Pán pozýva premôcť svoj strach a nabrať odvahu. Odvahu, ktorá vedie človeka dať bokom strach z toho, že v očiach druhých bude vyzerať ako blázon. Odvahu, ktorá premáha každý strach zo zlyhania. Odvahu, ktorá nám dodá silu ohlasovať v tejto krásnej dobe to, že náš Boh je Emanuel, Boh s nami.
Možno sa budeme cítiť neistí alebo nesvoji. No vždy, keď sme v pokušení povedať Pánovi: „Ja nie!“, môžeme začuť, ako nám jeho hlas hovorí: „Neboj sa.“ Môžeme dovoliť, aby nás tieto jeho slová posilnili a naplnili nás odvahou vykročiť. A môžeme tiež pritom pamätať na to, že naše áno, podobne ako Máriino fiat a poslušnosť Juana Diega, môže už počas týchto Vianoc priviesť druhých k Ježišovi. Ba môže i pootvoriť dvere nejakému zázraku.