P. Martin Macko CSsR

To, ako v dospelosti budujeme nové rodiny a spoločenstvá, v mnohom predurčuje už to, čo sme si doniesli z rodín, v ktorých sme vyrástli. Predposledný zo série článkov o pôsobení redemptoristov na Slovensku je teda venovaný téme rodinných a priateľských vzťahov. I sám Ježiš Kristus, hoci ho nezväzovali predstavy jeho rodiny o jeho misii, nikdy svojich nezaprel. Napokon vidíme, že sa zvykol vracať do Nazareta a medzi tými, čo ho nasledovali, boli i jeho príbuzní. Svoju rodinu teda nevyškrtol, len ju rozšíril o všetkých tých, čo počúvali jeho slovo.

 

Zakladateľ kongregácie redemptoristov svätý Alfonz Mária de Liguori sa pod vplyvom vlastných skúsenosti i  zvykov, aké vládli v Neapole v 18. storočí, bál prílišného vplyvu rodiny na členov rehole. Nečudo, že tendencia pretrhnúť (alebo aspoň obmedziť na minimum) všetky pokrvné zväzky bola v reholi veľmi silná.

Aj na Slovensku sa v 20. storočí zdôrazňovalo, že po zložení sľubov si rodina nemôže robiť nijaký nárok na toho, kto sa stal členom rehole. Na druhej strane taktiež rehoľník nemal vyžadovať nič od svojej rodiny, ledaže by tá chcela niečo dobrovoľne venovať reholi, no nie jemu osobne. Napriek tomu však nešlo o úplné ignorovanie príbuzných. Už v 20. rokoch sa presadilo, že primičnú svätú omšu slúžili redemptoristi vo svojom rodisku, ba keď bolo treba, mohli ísť navštíviť chorých rodičov a podobne. Samozrejme, keď mali ako misionári cestu okolo svojho rodiska, neobišli vlastných. Táto potreba vzťahov i mimo múrov kláštora sa naplno ukázala v dobe totality, keď bol klasický život v kláštoroch nemožný.

 

Rodina

Z množstva príbehov uveďme aspoň dva zaujímavé príklady súrodencov. Peter Konkoľ, rodák z mestečka Podolínec, mohol vstúpiť do malého seminára redemptoristov v Čechách vďaka svojej staršej sestre Rozálii, ktorá mu prispievala na štúdia. Rodičia sa pred prvou svetovou vojnou vrátili z USA, ale otec čoskoro zomrel a matke ostalo päť detí. Rozália, ktorá sa narodila ešte v USA, sa tam rozhodla v roku 1925 vrátiť a peniazmi pomáhať nielen svojej matke, ale aj bratovi. Napokon sa v Amerike aj vydala a ostala tam žiť.

Inak to bolo v prípade súrodencov Jána a Márie Radošovských z obce Pečeňady pri Veľkých Kostoľanoch. Mária vstúpila do Kongregácia milosrdných sestier Svätého kríža. Ján odišiel do Argentíny, ale ostal v úzkom písomnom kontakte so sestrou. Jeho zápisky sú autentické, ba až úsmevné, a stojí za to ich citovať:

 

Čo sa týka manželstva, radil som sa so svojou sestrou rehoľníčkou, ktorá mi poslala časopis, kde ma informovala o tomto živote. Súhlasil som s ňou, že jedine z Európy by som mohol očakávať vhodnú ženu, a poradila mi, aby som si zarobil nejaké peniaze, vrátil sa späť domov a usadil sa v mojom rodnom dome. Nebolo to však možné kvôli tomu, koľko som zarábal. Tak sme premýšľali aj o tom, že by mohla prísť nejaká mladá dievčina za mnou do Ameriky. Zatiaľ, čo sme riešili tieto možnosti s mojou sestrou, ja som začal byť stále viac nadšený misionárskym životom, ako som to videl opísané v zbožných časopisoch, ktoré mi tiež dodávala moja sestra. Medzitým, ako som riešil takúto možnosť, prišli mi správy od sestry ohľadom mladých dievčat, ktoré by rady prišli do Argentíny. Bol som zo všetkého zmätený. Napokon jeden kňaz z Azul ma ukľudnil a definitívne ma presvedčil pre rehoľný život.

 

Ján naozaj napokon skončil ako rehoľný brat v Argentíne a už nikdy sa nevrátil na Slovensko. Zhodou okolností sa ale do kláštora redemptoristov v Kostolnej, kam komunisti sústredili rehoľné sestry, dostala Mária, ktorá tam v roku 1968 aj zomrela.

Treba ešte poznamenať, že nezriedka i v samotnej reholi boli blízki príbuzní. Napríklad z Vaniškoviec zo Šarišskej župy vstúpili k redemptoristom v USA dokonca traja rodní bratia Gajdošovci.

 

Priatelia

Práve v dobe totality, kedy sa rehole dostali do ilegality, väčšina rehoľníkov po návrate z internácie (z centralizačných kláštorov, nútených prác, väzenia) našla útočisko buď u svojej rodiny, alebo u svojich priateľov. U viacerých z nich bola schovaná časť majetku, ktorú komunisti nestihli konfiškovať.

Každý z týchto ľudí riskoval nielen vlastnú slobodu, ale aj bezpečie a budúcnosť svojich rodín. V 60. rokoch sa ŠTB okrem samotných redemptoristov zamerala aj na laikov, ktorí sa s nimi priatelili. Dňa 5. decembra 1961 padol v Bratislave prvý rozsudok v kauze „REDE“, namierenej proti redemptoristom v Československu. V tejto prvej skupine bol spolu s redemptoristami odsúdený aj jeden františkán a traja otcovia rodín, z ktorých každý mal doma tri maloleté deti. Čo prežívali, popísala autorovi tohto príspevku, manželka jedného z nich, pani Mária Grodovská:

 

Prišiel za mnou ten jeden z nich, z tých mamľasov, aby som doniesla cesnak, pyžamo a ja neviem aké blboviny manželovi do vyšetrovacej väzby. To bola taká chytačka, lebo ešte aj mňa chceli vypočuť. Tak som sa teda ocitla zoči voči vyšetrovateľovi a on sa ma pýtal, že prečo sme chodili na spoločné stretnutia s redemptoristami. Hovorím: „No však to je normálny život, priatelia sa stretávajú na sviatky, na narodeniny a tak ďalej.“ (…)

Keď bol manžel vo väzení, ja som nemohla dostať zamestnanie. V skrini mi našli 250 korún, to boli všetky peniaze. Manželovi už nedali plat, hlúpy vedúci povedal, že už bol v tej dobe v ilegalite, takže si plat nezaslúži. Nemali sme teda nič. Cítila som sa, akoby to bolo na mne vidno, že som nejaký zločinec. Nikto sa so mnou nechcel stýkať.

 

(Z rozhovoru pani Márie Grodovskej s P. Jánom Janokom a P. Martinom Mackom 11. februára 2016 u nej v byte v Bratislave.)

 

Paradoxne však skúsenosť totalitného režimu mala veľký vplyv na ďalší vývoj rehole na Slovensku. Ukázalo sa, že príbuzní, priatelia a vôbec veriaci ľudia nie sú len adresátmi, ktorých treba poučovať a viesť. Sú predovšetkým partnermi. Pravý vzťah je recipročný, obe strany majú mať právo usmerniť a povedať pravdu. Len obojstranne otvorený vzťah umožňuje zdravý rozvoj. A tak ešte v šere komunistickej totality začal P. Michal Zamkovský, oficiálne inžinier vo fabrike v Starej Ľubovni, budovať nový koncept spolupráce s laikmi. Tá umožnila po páde totality rýchle opätovné rozbehnutie misijnej činnosti na Slovensku a je jedným z pilierov našej identity až do súčasnosti.

 

 

Ďalší diel: Rôzni, ale zjednotení pre misiu