Oživenie príbehu Vianoc

Svätý František a prvé jasličky

Patricia Mitchellová

Minulý rok som na polnočnej svätej omši držala v rukách svojho dvojmesačného vnúčika, zababušeného vo sviatočnom svetríku, ktorý bol menšou verziou toho, ktorý mal oblečený jeho dvojročný braček. Maličký pokojne spinkal napriek radostným tónom vychádzajúcim z píšťalového organa, ktoré napĺňali celú katedrálu. Ako som tak naňho hľadela, premýšľala som: „Nie je to úžasné? Presne takto k nám prišiel Boh – ako bezmocné dieťa, nevnímajúce svoje okolie a úplne závislé od Márie a Jozefa. Tak veľmi nás Boh miluje!“

O Ježišovom vtelení môžeme premýšľať v abstraktných pojmoch – že Boh poslal svojho Syna, aby sa stal človekom a prebýval medzi nami. No fakt vtelenia sa nás začína dotýkať až vtedy, keď ho prežijeme osobne, svojimi zmyslami. Nič sa nevyrovná tomu, keď hľadíme na novorodené dieťa alebo ho držíme vo svojom náručí a ďakujeme pritom Bohu za to, čo pre nás vykonal skrze Ježiša.

Toto intuitívne chápal aj svätý František z Assisi. On vedel, že potrebujeme hmatateľné, materiálne znamenia Boha – veď aj preto sa Ježiš stal človekom. A tak František v roku 1223, teda tri roky pred svojou smrťou, zorganizoval počas polnočnej svätej omše živý betlehem. Ľudí sa to okamžite a hlboko dotklo. A dnes si už Vianoce bez betlehema ani nevieme predstaviť.

 

Účinok gest a činov

Nebolo to prvý raz, čo František využil obrazy, dramatické umenie a bežné predmety na sprostredkovanie duchovných právd. Vlastne jeho život poznačili viaceré nápadné gestá a činy, ktoré mali na ľudí – ba i na neho samého – ešte väčší vplyv ako jeho slová.

Raz napríklad stretol malomocného muža. Takýmto ľuďom sa predtým vždy vyhýbal. „Počas môjho hriešneho života,“ napísal neskôr vo svojom Testamente, „vo mne nič nevzbudzovalo väčší odpor ako pohľad na obete malomocenstva.“ No tentoraz namiesto toho, aby sa od daného muža odvrátil alebo ho ignoroval, podišiel k nemu a pobozkal ho. Prijatie tohto malomocného muža rozptýlilo Františkov odpor a umožnilo mu milovať tohto muža tak, ako jeho miloval Ježiš.

Ďalšia dramatická udalosť sa udiala v roku 1206, keď František stál pred biskupom na námestí v Assisi. Františkov otec sa nesmierne hneval, pretože bez jeho dovolenia predal tri baly drahej látky a utŕžené peniaze použil na opravu kostola San Damiano. Biskup Františkovi prikázal vrátiť otcovi peniaze. František poslúchol, ba urobil viac než to. Vyzliekol si svoje šaty a nahý vyhlásil: „Odteraz už nebudem hovoriť ,môj otec Pietro Bernardoneʻ, ale ,Otče náš, ktorý si na nebesiach‘.“ Toto verejné gesto bolo míľnikom Františkovho konečného pretrhnutia väzieb so svetom i so svojou rodinou.

Pre Františka bola viera viac než len intelektuálny súhlas s pravdou; viera musela vždy pohýnať aj srdce a potom sa pretavovať tiež do správania.

 

Pokora vtelenia

Tomáš z Celana, Františkov učeník a prvý životopisec, napísal, že pokora Ježišovho vtelenia, ako aj láska, ktorá bola jadrom Ježišovho umučenia a smrti, Františka tak uchvacovala, že „len horko-ťažko dokázal uvažovať nad niečím iným“. Neprekvapuje teda, že František našiel spôsob, ako ľuďom pomôcť hlbšie pochopiť, čo Boh vykonal poslaním svojho Syna. Túto túžbu mal zvlášť po návšteve Svätej zeme, ktorá naňho hlboko zapôsobila. Vtedy dostal nápad vytvoriť scénu z jasličiek aj doma v strednom Taliansku.

František najskôr získal povolenie od pápeža, pretože dovtedy sa nikdy nestaval živý betlehem. Potom asi dva týždne pred Vianocami František požiadal svojho blízkeho priateľa Johna Velita z Greccia, aby dal postaviť jasličky. Ján bol šľachtic, ktorému patrili jaskyne na kopci oproti mestu. Jasličky postavili práve tam.

Podľa Tomáša z Celana František vysvetlil svoje uvažovanie takto: „Chcel som urobiť pamätník tomu Dieťaťu, ktoré sa narodilo v Betleheme, aby sme mohli aspoň nejako telesnými očami hľadieť na ťažkosti, ktoré Ježiš prežil v jasliach na slame, s volom a oslom po boku.“

Túto udalosť svätý Bonaventúra, ďalší Františkov životopisec, opísal takto:

„Boli zvolaní bratia a zhromaždil sa i ľud. Ich hlasy sa niesli lesom. Tá vznešená noc sa rozžiarila a zmenila na slávnostnú vďaka mnohým jasným svetlám a melodickým a zvučným chválam. Boží muž [František], naplnený nežnou láskou, stál pred jasličkami, zaplavený slzami a prekypujúci radosťou… Potom kázal ľudu, ktorý stal okolo scény narodenia Kráľa v chudobe. Pritom ho – z nežnej lásky k nemu – nazval ,betlehemské dieťa‘.“

Bola to noc, na ktorú sa nezabudlo ani po osemsto rokoch.

Slamu, na ktorej ležalo dieťa, odložili a neskôr sa hovorilo, že uzdravila niekoľko ľudí aj zvierat. Jeden človek dokonca tvrdil, že mal víziu, v ktorej videl, ako sa Dieťa Ježiš usmieva na Františka.

Františkov zámer sa naplnil: „Na Dieťa Ježiša mnohí vo svojich srdciach zabudli,“ napísal Tomáš z Celana. No „pôsobením jeho milosti bolo opäť pozdvihnuté prostredníctvom jeho služobníka Františka a vtlačilo do sŕdc ľudí trvalú spomienku“. Prítomní na vlastné oči videli, ako ich Boh miluje. Poslal svojho Syna na zem nie ako veľkého kráľa, ale ako chudobné dieťa, ktoré nemalo kam hlavu zložiť – okrem jasieľ, z ktorých žrali zvieratá.

 

Šírenie pobožnosti

Františkovo prvé zinscenovanie príbehu narodenia bolo veľmi povzbudivé. Vďaka tomu sa táto pobožnosť veľmi rýchlo rozšírila po celom Taliansku. Počas Vianoc sa začali živé betlehemy usporadúvať v mnohých kostoloch. Neskôr živých hercov a zvieratá nahradili sochy. Dnes sú betlehemy nielen v kostoloch, ale aj vo väčšine katolíckych domácností. Sú rôzne: od tých plastových s postavičkami, s ktorými sa môžu hrať aj deti, až po umelecké betlehemy s ručne maľovanými postavičkami a prepracovanými detailmi.

No bez ohľadu na to, ako naše betlehemy vyzerajú, mali by sme pamätať, že František v nás chcel vyvolať odpoveď. Podobne ako Taliani v 13. storočí, aj my sa možno nechávame príliš strhnúť svetskou stránkou Vianoc. Môže sa stať, že počas Adventu upustíme od modlitby a kontemplácie, pretože sa príliš pohrúžime do príprav na „ten veľký deň“. Ale pohľad na betlehem nás môže odpútať od našich bežných starostí a pomôcť nám spomenúť si, čo v skutočnosti slávime.

Keď teda budeš tieto Vianoce kľačať pred jasličkami, spomeň si, že Ježiš sa obetoval pre nás nielen na kríži, ale prinášal za nás obety už od začiatku svojho života. Kráľ kráľov a Pán pánov sa nenarodil v pohodlí domova, ktorý dobre poznal, ale v chlade, tme a špine maštale. Do nášho človečenstva vstúpil naplno  – a tak vstúpil aj do nášho utrpenia. Keď ho budeme chváliť za jeho nekonečnú lásku a pokoru, ďakujme aj svätému Františkovi za to, že nám ukázal, že viera sa má týkať nielen mysle, ale musí preniknúť hlbšie do srdca a meniť náš život.