Utorok, 29. decembra
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
Zamyslenie
„… očakával potechu Izraela“ (Lk 2, 25).
„Pozri, mladý Simeon ide zasa do chrámu. Každý deň sa modlí za Mesiáša a za spásu Izraela.“ „Je mladý a horlivý. Uvidíme, ako dlho mu to vydrží.“ Roky sa míňajú a míňa sa aj Simeonova mladosť. Koľko otázok mu preletelo mysľou a koľko sa mu ich zahniezdilo v srdci!? Ako pravoverný žid sa určite modlil aj slovami 77. žalmu: „Vari je navždy koniec dobrote Boha?“ Nepoddáva sa však pochybnostiam. Neprestáva sa vytrvalo modliť na mieste, kde počul Boží prísľub, že „neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Lk 2, 26). Ten deň napokon konečne nadišiel. Čo teda tento starý muž uvidel? Videl Pánovho Pomazaného vchádzať na čele mocnej armády do Jeruzalema? Kdeže! Simeon vidí mladú rodinu, ktorá sa ničím nelíši od ostatných. Ako teda vedel, že sú to oni? Po dlhých rokoch modlitby Simeon už poznal hlas Ducha Svätého, ktorý mu práve vtedy povedal: To je on! Simeonova vernosť a vytrvalosť v modlitbe je vzorom pre nás všetkých. Simeon deň čo deň prichádzal do chrámu, aj keď jeho modlitby zjavne neboli vyslyšané. V skutočnosti v ňom po celý ten čas pôsobil Boh, posilňoval ho a učil ho rozpoznávať hlas Ducha. Niekedy čakáme veľmi dlho, kým v nejakej záležitosti zažijeme úľavu a pokoj. Čakať a dôverovať, že sa niečo udeje, býva veľmi ťažké. Práve v každodennej vernosti nám môže byť Simeon príkladom – či už Boh na naše modlitby odpovedá, alebo nie. Dôverujme ako Simeon, že Boh koná v tichosti, malými, no mocnými skutkami milosti. Časom sa viac otvoríme pôsobeniu Ducha Svätého, budeme vnímavejší na jeho dary a budeme konať podľa jeho vnuknutí. Modlitba je vždy darom od Boha – aj vtedy, keď sa nám zdá, že Boh sa kdesi stratil a naša situácia sa nijako nedá vyriešiť. Vtedy nám totiž modlitba otvára srdce, učíme sa počúvať Ducha Svätého a rozpoznávať Božie konanie vo svete okolo nás. Keď sa to naučíme, budeme ako Simeon, ktorý v maličkom dieťati spoznal Mesiáša.
„Duchu Svätý, pomôž mi vytrvať v modlitbe a nauč ma počúvať tvoj hlas.“
Prvý Jánov list 2, 3 – 11; Žalm 96, 1 – 3. 5 – 6; Lukáš 2, 22 – 35