Utorok, 21. januára
Bratia, Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým. Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení. Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého slovami: „Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím.“ A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.
Zamyslenie
„Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu“ (Hebr 6, 19).
Objednajte si predplatné pre zobrazenie celého zamyslenia.
Ste naším odberateľom? Prihláste sa.