Utorok, 20. októbra
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.
Zamyslenie
„… aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope“ (Lk 12, 36).
Syn sa mal vrátiť domov po roku štúdia v ďalekom kraji. Mama ho nedočkavo, možno aj s trochou úzkosti, očakávala. Pracovala v záhrade za domom a každú chvíľu minút pozrela k bráničke, či ešte nejde. Uistila sa, že nechala odomknuté a otvorené, aby sa mohol bez problémov dostať dnu. Nemohla sa ho dočkať! Podobný postoj srdca a mysle očakáva Ježiš aj od svojich učeníkov, keď im hovorí, že majú byť ako sluhovia, ktorí bedlivo čakajú na návrat svojho pána. Takto ich – aj nás – vyzýva, aby sme boli pripravení na jeho návrat na konci čias. To, že Ježiš ustavične klope a prichádza k nám, však platí neustále. Chce, aby sa náš vzťah s ním rozvíjal každým dňom. Vyhľadáva srdcia, ktoré majú odomknuté dvere – srdcia otvorené a pripravené prijať ho. Aké je „odomknuté“ srdce? Začnime opakom. Ak máme „zamknuté“ srdce, znamená to, že sa zatvárame pred Pánom. Bojíme sa, čo by nám mohol povedať, alebo o čo by nás mohol požiadať, a preto ho nepočúvame a ani ho o nič neprosíme. Uzatvárame sa do seba, pretože pociťujeme hanbu alebo vinu a neveríme, že nám môže byť odpustené. Na to, aby sme si otvorili srdce, sme možno príliš zatrpknutí alebo príliš ubolení; nechceme totiž, aby nás niekto opäť zranil. Alebo sa možno venujeme aktivitám, o ktorých si myslíme, že sú správne, a nevidíme, ako nás naša zaneprázdnenosť odvádza od Boha. A naopak, ak máme „odomknuté“ srdce, otvárame sa Pánovi. Nerozptyľujeme sa zbytočnosťami, ale počúvame jeho hlas. Žalmista hovorí: „Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril“ (Ž 40, 7). Nezabúdame, že Boh nám odpúšťa. Dôverujme tomu, ktorý z nás sňal bremeno hanby. Tak odomkýname svoje srdce. A odomknuté si ho uchovávame aj vtedy, keď s nádejou očakávame budúcnosť. Ježiš chce prísť a pozhovárať sa s tebou. Aj dnes klope na dvere tvojho srdca. Ako by si mohol nechať zamknuté?
„Pane Ježišu, vstúp do môjho srdca. Kedykoľvek.“
List Efezanom 2, 12 – 22; Žalm 85, 9 – 14; Lukáš 12, 35 – 38