Utorok, 16. februára
V tom čase si učeníci zabudli vziať chleba a na lodi mali so sebou iba jeden chlieb. A on ich varoval: „Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov i kvasu Herodesa!“ Oni si medzi sebou hovorili, že nemajú chleba. Keď to spozoroval, povedal im: „Prečo rozprávate o tom, že nemáte chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov piatim tisícom?“ Odpovedali mu: „Dvanásť.“ „A koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som tých sedem rozlámal štyrom tisícom?“ Odpovedali mu: „Sedem.“ A povedal im: „Ešte nechápete?“
Zamyslenie
„Oni si medzi sebou hovorili“ (Mk 8, 16).
Ako je možné, že si tí dvanásti muži, poväčšine rybári, ktorí si na vode zarábali na živobytie, zabudli pred nastúpením na loď zabaliť jedlo? Možno ich premohlo nadšenie z toho, že práve videli Ježiša rozmnožiť chleby a ryby. Alebo možno odišli v zhone, pretože chceli, aby sa Ježiš stihol vrátiť ešte pred zotmením. Dnešné evanjelium v každom prípade hovorí jasne jedno: nasledovanie Ježiša bolo niekedy náročné a ťažké na pochopenie. Pre učeníkov boli mätúce aj niektoré jeho výroky povedané len tak, akoby celkom bez prípravy. Prečo napríklad Ježiš hovoril o „kvase farizejov“ a o „kvase Herodesa“ (Mk 8, 15)? Na vyjadrenie dôležitej pravdy využil aj to, že si zabudli vziať na cestu pokrm. V každom prípade, hoci sa učeníci sústredili na niečo pozemské – na nedostatok chleba –, Ježiš sa s nimi chcel podeliť o nebeské poznanie. V ten deň na lodi ich varoval, aby sa mali na pozore pred pyšnou sebestačnosťou, ktorá sa v človeku šíri tak ľahko ako kvas v chlebe. Opakom tohto kvasu je podľa Ježiša dôvera v Otcovu moc a starostlivosť. Aj táto dôvera je zvykom, ktorý sa rozširuje a rastie. „A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov piatim tisícom?“ (Mk 8, 18 – 19), opýtal sa ich. Keď Ježiš rozmnožil jedlo zástupom, dal nám dokonalý príklad, ako sa máme s dôverou obracať na Boha so svojimi potrebami a s potrebami ľudí okolo nás. Ježiš vždy pamätal na svojho Otca a jeho zázraky boli znameniami, ktoré mali posilniť vieru učeníkov – aj našu vieru – v nebeského Otca. Mali nás naučiť, ako to vyzerá, keď vkladáme svoju vieru v Boha. Nemôžeme učeníkom vyčítať ich zábudlivosť, zmätenosť či príliš ľudské uvažovanie. Veď aj my sa stále učíme. Dnešné evanjelium nám však pripomína, že rozdiel medzi našimi schopnosťami a Božou mocou a láskou je oveľa väčší, ako si dokážeme predstaviť. Boh túži, aby sme svoju dôveru úplne vkladali do neho tak, ako to robil Ježiš.
„Otče, rozmnož moju vieru v tvoju prozreteľnosť tak, ako si rozmnožil jedlo pre zástupy.“
Genezis 6, 5 – 8; 7, 1 – 5. 10; Žalm 29, 1 – 4. 9 – 10; Marek 8, 14 – 21