Štvrtok, 4. februára

Bratia, nepriblížili ste sa k hmatateľnému a plápolajúcemu ohňu ani k čierňave, temnote a búrke ani k zvuku poľnice a hrmotu slov. Tí, čo ho počuli, prosili, aby sa im už tak nehovorilo. A také strašné bolo to, čo videli, že Mojžiš povedal: „Zľakol som sa a trasiem sa.“ No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť, k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova.

List Hebrejom 12, 18 – 19. 21 – 24;

Zamyslenie

„Vy ste sa priblížili k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr 12, 22 − 23)

Veľa sa popísalo o tom, aké dôsledky má poradie narodenia na deti v rodine: o asertivite najstaršieho dieťaťa, rozmaznanosti najmladšieho dieťaťa, spoločenskosti prostredného dieťaťa či o jedináčikovi, ktorému rodičia venujú nerozdelenú pozornosť. Avšak v Božej rodine je všetko inak. Bez ohľadu na to, koľko má Boh adoptívnych synov a dcér, každého z nás miluje nekonečne. Každý z nás je dôležitý. Obvykle prvorodený zdedil otcov titul, pozemky aj bohatstvo. V prípade Božieho kráľovstva to tak nie je. Každý z nás – vrátane teba – má nárok na „bohatstvo slávy z jeho dedičstva vo svätých“ (Ef 1, 18). Každý z nás môže v modlitbe pristúpiť k Bohu a očakávať, že bude vypočutý. To znamená, že rovnako ako apoštoli v dnešnom evanjeliu aj ty môžeš byť všade, kam pôjdeš, Božím vyslancom a nositeľom jeho pokoja. Aké to je byť súčasťou tohto nebeského zhromaždenia? Akým spôsobom zakusujeme túto milosť, keď sa tu na zemi zhromažďujeme ako milované Kristovo telo? V prvom rade sme vyzbrojení dôverou. O Božiu lásku voči nám nemusíme mať obavy. O túto pozíciu nemusíme súperiť. To znamená, že môžeme spolu žiť a velebiť Boha súzvukom hlasov, ktoré spoločne vytvárajú harmóniu a nesúperia medzi sebou. Môžeme vykročiť vpred a slúžiť bez obáv, že zlyháme. Môžeme s úctou ustúpiť bokom a nechať niekoho iného použiť jeho dary. Môžeme požiadať Ježiša, aby nám pomohol vidieť, ako hlboko si váži každého brata a sestru. Takže keď ti mysľou prebehne: „Čože, ona?“ alebo „Naozaj, on?“ či „Kto, ja?“, odpovedz: „No jasné! Veď každý z nás je pre nebeského Otca výnimočný.“

„Pane, ďakujem ti za to, že ma miluješ takou výnimočnou láskou.“

List Hebrejom 12, 18 – 19. 21 – 24; Žalm 48, 2 – 4. 9 – 11; Marek 6, 7 − 13