Štvrtok, 3. septembra, sv. Gregora Veľkého, pápeža a učiteľa Cirkvi
Keď raz Ježiš stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.
Zamyslenie
„Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8).
Peter a jeho druhovia celú noc lovili ryby. Nepochybne vyskúšali všetky možné spôsoby lovu, no napriek tomu sa vracali na breh s prázdnymi rukami. Nečudo, že Peter zostal ohromený obrovským úlovkom rýb, ktoré zaplnili jeho siete, keď ich na Ježišov pokyn spustil do vody. Peter spoznal, že je to niekto, kto má božskú moc. Odrazu si uvedomil, že sa ocitol v prítomnosti Boha, padol na zem k Ježišovým nohám a vyznal svoju hriešnosť. Aj my sa ocitáme v podobnej situácii, keď začíname vnímať Božiu svätosť a svoju hriešnosť. Tvárou v tvár Božiemu dielu v ľudskom živote si môžeme bolestivo uvedomiť svoju nehodnosť. Niektorí z nás majú nešťastný sklon neustále si v mysli premietať svoje hriechy. Možno medzi nich patríš aj ty. Zakaždým ťa pritom zaplaví pocit viny, zahanbenia, pohŕdania sebou – a mnoho iných negatívnych emócií. Kiežby dokázali aj pominúť rovnako rýchlo, ako prišli! No všimni si Ježišovu odpoveď. Na Petrovo vyznanie nereaguje priamo. Prechádza ho mlčaním a namiesto toho hovorí Petrovi o veľkej úlohe, ktorú má pre neho pripravenú. Na Petrovo zvolanie výčitiek svedomia: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny,“ Ježiš odpovedá uisťujúcim prísľubom: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“ (Lk 5, 8. 10). Takto sa na nás pozerá Boh, nie ako na hriešnikov pošpinených zlými skutkami, ale ako na služobníkov, ktorým zveruje dôležité poslanie. Boh pozná naše hriechy. Ale keď konáme pokánie, okamžite nás zahŕňa svojím milosrdenstvom a odpustením – a zároveň nás hneď povoláva do služby vo svojom kráľovstve. V istom zmysle vlastne ani nemáme právo upínať sa na hriechy, ktoré Boh zotrel. Božie milosrdenstvo je nekonečné! Boh má zaľúbenie v preukazovaní svojej dobroty. Ak nám neodoprel svoju lásku a milosrdenstvo predtým, ako sme ho začali milovať, azda nás odmietne teraz? Určite nie! Vytrvaj teda v službe Pánovi a ver, že jeho milosrdenstvo je väčšie ako tvoja hriešnosť. On ťa prevedie až do neba.
„Ďakujem ti, Pane Ježišu, že sa nepozeráš na moje zlyhania, ale upriamuješ môj pohľad na svoj dokonalý plán.“