Štvrtok, 29. júla Svätej Marty, spomienka
Veľa Židov prišlo k Marte a Márii potešiť ich v žiali za bratom. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“
Zamyslenie
„Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn“ (Jn 11, 27).
Už si niekedy o niekom počul vysloviť výrok: „Keď sa hnevá, nepozná brata“? Výraz „nepoznať brata“ však používame aj na označenie akéhokoľvek konania, pri ktorom človek neberie ohľad na rodinné zväzky alebo spoločenské konvencie. V istom zmysle by sa dalo povedať, že vzťah svätej Marty, patrónky kuchárok a gazdiniek, ku Kristovi bol taký silný, že keď išlo o Ježiša, „nepoznala brata“. Ani sestru. Marta je známa tým, ako sa sťažovala Ježišovi, že jej sestra Mária nepomáha s domácimi prácami (Lk 10, 38 – 42). Bola si istá, že jej priateľstvo s Ježišom je dostatočne silné nato, aby mohla porušiť spoločenské konvencie, a tak priamo pred hosťami svoju sestru „skritizovala“. Ježiš jej pritom rovnako otvorene na tento výrok odpovedal. Dnešné evanjelium nám ponúka iný pohľad na túto Martinu úprimnosť vo vzťahu s Ježišom. Nad smrťou svojho brata Lazára smúti ako silno veriaca žena – a utieka sa k Ježišovi ako k svojmu priateľovi. Vo chvíli absolútnej úprimnosti ho jemne napomína, že neprišiel včas. Zároveň však prejavuje svoju neochvejnú vieru, keď ho označuje za „Krista, Božieho Syna“ (Jn 11, 27). Toto vyjadrenie je jedným z najjasnejších vyznaní viery, aké v Písme máme. V obidvoch prípadoch si Marta „nedávala servítku pred ústa“. Nebála sa hovoriť zo srdca a prejaviť svoj smútok, ale aj vieru. Ako si môžeme lepšie uctiť svätú Martu než napodobňovaním jej úprimného vzťahu ku Kristovi? Ako sa môžeme väčšmi priblížiť k Pánovi než tým, že budeme vo svojich skúškach, sťažnostiach, ale aj vyznaniach viery celkom priami? Povedať mu presne to, čo si myslíme, nie je prejavom neúcty. Naopak, tým, že Ježišovi ukážeme, čo máme v srdci, si ho uctíme. Takto sa mu môžeme otvoriť a pozvať ho, aby v nás prebýval ako náš Pán a Spasiteľ.
„Pane, pomôž mi byť v láske k tebe odvážny a úprimný!“