Štvrtok, 17. septembra
Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
Zamyslenie
„Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“ (Lk 7, 47).
Farizej, spomenutý v dnešnom evanjeliu, je zvedavý skúmateľ pravdy. Preto pozýva Ježiša do svojho domu, aby zistil, čo je zač. Keď ho vidí rozprávať sa s nečakaným hosťom, prichádza k záveru, že Ježiš musí byť podvodník. „Keby tento bol prorokom,“ usudzuje, „vedel by, že je to hriešnica“ (Lk 7, 39). Zdá sa mu totiž, že Ježiš si to nevšimol, že je voči tomu slepý. V skutočnosti je však slepý farizej. Je zaslepený, pretože nevidí svätosť svojho hosťa ani vlastné hriechy – a preto „menej miluje“ (Lk 7, 47). Nevieme, čo sa napokon s týmto farizejom stalo. Obmäkčilo sa jeho srdce, keď ho Ježiš napomenul? Otvorili sa mu oči? Obrátil sa k Bohu s pokorou a ľútosťou? Odpoveď na tieto otázky nepoznáme. Ale jedno vieme: aj nám Boh každý deň dáva moment milosti, aký ponúkol tomuto človeku. Ako dnes odpovieš na Ježišovu posväcujúcu prítomnosť? Je ľahké zostať zaslepený ako tento učiteľ Izraela – nevidieť Božiu svätosť ani to, ako ju naše hriechy urážajú. Môžeme si pomyslieť: Ježiš má chápe. Nevadí, že sa modlím iba mechanicky. Môžeme si zatvárať oči pred svojimi hriechmi a nahovárať si: Som celkom dobrý človek. Ježiš ma prijíma takého, aký som. On ma neodsudzuje za to, že kričím na svoju manželku. No ak takto zmýšľame, sme čoraz zaslepenejší. A čo je ešte horšie, pripravujeme sa o milosť, ktorú nám Ježiš ponúka – o dar milovať a byť milovaný najsvätejším Bohom. Napokon môže ochabnúť naša láska k Otcovi. Ale platí to aj opačne: čím viac vnímame Ježišovu svätosť a hriech, ktorý v nás prebýva, tým väčšmi Ježiša milujeme. Táto žena z evanjelia videla to, čo všetci ostatní prehliadali: Ježišovu svätosť a hodnotu. Ba čo viac, ona dovolila, aby jeho jas prežiaril temné zákutia jej srdca. Slzy pokánia boli darom jej lásky k Pánovi. V ten večer odchádzala premenená. Čo dnes vidíš ty, keď sa pozrieš na Ježiša? Otvor oči.
„Pane Ježišu, pomôž mi vidieť tvoju svätosť. Napriek svojim hriechom ťa mám rád, Pane.“
Prvý list Korinťanom 15, 1 – 11; Žalm 118, 1 – 2. 16 – 17. 28; Lukáš 7, 36 – 50