Štvrtok, 15. októbra, svätej Terézie z Avily
Pavol, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, svätým v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi.
Zamyslenie
„On nás… predurčil, aby sme sa… stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 5).
V staroveku adopcia prebiehala inak ako dnes. V grécko-rímskej kultúre sa takmer vždy adoptoval iba dospelý človek – zväčša preto, aby si adoptívny rodič zabezpečil dediča. Od adoptovaných osôb sa v rímskej spoločnosti očakávalo, že si budú ctiť a vážiť svojich nových rodičov. Zároveň im patrili rovnaké práva, privilégiá a povinnosti, aké mali vlastné deti. Adopcie u Židov sa od tých grécko-rímskych trochu líšili – a nielen tým, že sa adoptovali väčšinou malé deti. Tak ako sa má dobrý a morálne bezúhonný kráľ postarať aj o tých najslabších vo svojom kráľovstve, aj adopcie u Židov mali za cieľ materiálne zabezpečiť siroty a zároveň tým znásobiť práceschopnosť rodiny. Deti sa totiž učili pracovať a pomáhali zabezpečiť obživu rodiny. No ako u Rimanov, tak aj u Židov bola adopcia skutkom, ktorým jeden človek zachraňoval a menil život druhému. Osud adoptovaného človeka sa totiž úplne zmenil; vďaka adopcii bol uchránený od mnohých budúcich problémov. Preto Pavlove slová o duchovnej adopcii vyvolávali u Židov a Grékov mnohé asociácie. Židia sa zamýšľali nad zmluvou, ktorú uzavrel Boh s Izraelom a ktorá ich zachránila pred otroctvom. Uvedomovali si, ako Písmo chváli človeka, starajúceho sa o siroty a vdovy. Gréci a Rimania premýšľali nad absolútnym prijatím, ktoré im zaručuje táto adopcia a že ňou sa „maže“ celá ich minulosť. Pavol sa všemožne usiloval, aby jeho poslucháči pochopili, že skrze Krista začínajú žiť novým životom. Oni – ale aj my – nielenže dostávame „dedičstvo“ večného života, ale už teraz žijeme ako tí, ktorým je odpustené: ako synovia a dcéry, naplnení milosťou. V iných nasledovníkoch Krista získavame milujúcu rodinu. Dostávame podiel na „diele“ nášho Otca: máme naplniť zem jeho dobrotou. Sme vyslobodení z otroctva hriechu a smrti. Adopcia ovplyvňuje celý život – to, kam človek chodieva, ako a s kým jedáva, aj to, na čo sa môže tešiť v budúcnosti. Presne o toto ide aj v tvojom prípade. Si totiž adoptované Božie dieťa a dedič Božích prisľúbení. Si novým stvorením!
„Otče, ďakujem ti, že si ma adoptoval do svojej rodiny. Pomôž mi prijať nový život, ktorý mi dávaš.“