Štvrtok, 13. mája Nanebovstúpenie Pána, slávnosť
Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba. Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve. A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.“ A zhromaždení sa ho pýtali: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ On im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“
Zamyslenie
„Pred ich očami sa vzniesol“ (Sk 1, 9).
Ježišovo nanebovstúpenie je zahalené tajomstvom. Prečo vzkriesený Kristus opustil zem už po štyridsiatich dňoch (pozri Sk 1, 3)? A ako mohol telesne vystúpiť do neba (pozri 1, 9)? Stalo sa to náhle, alebo to chvíľu trvalo? Na tomto svete sa možno nikdy nedozvieme odpoveď. Ale pri rozjímaní o tomto sviatku môžeme pochopiť čosi o veľkej Božej láske k nám. V prvom rade nám nanebovstúpenie hovorí, že keď Ježiš pri vtelení vzal na seba ľudskú prirodzenosť, nebolo to iba dočasné. Slovo sa stalo telom nielen na tridsaťtri rokov, kým Ježiš chodil po zemi, ale navždy. Kristovo vtelenie bolo prejavom veľkej pokory – Boh zostúpil, aby sa spojil so stvorením. A nielen to. Boh nás zároveň vyzdvihol, pretože Ježiš, ktorý je rovnako človekom i Bohom, zasadol po pravici Boha (pozri Mk 16, 19). Teraz je teda aj naša ľudská prirodzenosť súčasťou života Najsvätejšej Trojice. Takto veľmi nás Boh miluje! Po druhé, náš vzťah s Ježišom je veľmi osobný, keďže sa modlíme k Bohu, ktorý je zároveň človekom i Bohom. Keď sa modlíme, môžeme si predstavovať skutočnú ľudskú bytosť, ktorá stojí pred nami, pozerá sa nám do očí a upokojujúco nás objíma. A nielen to. Vieme, že v nebi sa Ježiš vo svojom ľudskom tele za nás prihovára (pozri Hebr 7, 25). Je upokojujúce vedieť, že rozumie nášmu ľudskému bytiu. Na vlastnej koži zakúsil, aké je to byť človekom, a tak dokáže cítiť s našimi slabosťami (pozri Hebr 4, 15). Dnes si počas svätej omše nájdi čas na rozjímanie o veľkom tajomstve, že Boh nás miloval tak veľmi, že sa stal jedným z nás – a to nielen na nejaký krátky čas, ale naveky!
„Otče, z celého srdca ti ďakujem za Ježiša – za Slovo, ktoré sa stalo telom.“
Skutky apoštolov 1, 1 – 11; Žalm 47, 2 – 3. 6 – 9; List Efezanom 1, 17 – 23; Marek 16, 15 – 20