Streda, 6. októbra
Jonáš bol veľmi skormútený a hneval sa; modlil sa k Pánovi a vravel: „Prosím, Pane, a nesplnilo sa, čo som povedal ešte vo svojej krajine? Preto som chcel vtedy ujsť do Taršišu. Ja som vedel, že ty si Boh láskavý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý a zľutúvaš sa v nešťastí. A teraz, Pane, prosím, vezmi si môj život, lebo mi lepšie zomrieť ako žiť.“ Pán povedal: „A myslíš si, že sa právom hneváš?“ Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od mesta: urobil si tam striešku, sedel v jej tôni a čakal, čo sa bude diať v meste. Pán Boh dal vyrásť brečtanu; ten sa zdvihol nad Jonáša, robil mu tieň nad hlavou a zbavil ho útrap. A Jonáš sa brečtanu veľmi potešil. Keď na druhý deň vychádzala ranná zora, Boh poslal červa, ktorý poranil brečtan, a ten vyschol. A keď vyšlo slnko, Boh rozkázal horúcemu východnému vetru a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, až omdlieval; žiadal si zomrieť a vravel: „Lepšie mi zomrieť ako žiť.“ Vtedy povedal Boh Jonášovi: „Myslíš si, že sa právom hneváš na brečtan?“ On odvetil: „Právom sa hnevám až na smrť.“ A Pán povedal: „Ty žiališ nad brečtanom, okolo ktorého si nepracoval ani si mu nedal rásť; ktorý za jednu noc vyrástol a za jednu noc zahynul. A mne nemá byť ľúto veľkého mesta Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú ruku od ľavej – a okrem toho množstvo dobytka?“
Zamyslenie
„Jonáš bol veľmi skormútený a hneval sa“ (Jon 4, 1).
Jonáš bol presvedčený, že sa na Pána hnevá oprávnene. Po nebezpečnej ceste do Ninive, kde ohlasoval Božie posolstvo, nedokázal pochopiť, prečo sa Boh rozhodol neuskutočniť svoju hrozbu a mesto nezničiť. Jonáš si však nekládol servítku pred ústa a rovno Bohu povedal, ako sa cíti! Každý z nás pravdepodobne zažil situáciu, keď pociťoval hnev na Boha. No my sme na rozdiel od Jonáša možno Bohu nedokázali celkom úprimne povedať, ako sa cítime. Azda preto, že si myslíme, že hnevať sa na Pána je hriech. Hnev je však emócia, ktorá sama osebe nie je dobrá ani zlá. Záleží len na tom, čo s ňou urobíme. Vyjadriť svoje pocity Pánovi je vlastne to najlepšie, čo môžeme urobiť. Keď v nás vzplanie hnev, môžeme sa Boha pýtať, čo v nás vyvolalo tieto pocity. Náš hnev totiž často poukazuje na niečo, čo je hlbšie pod povrchom. Čokoľvek sa v nás deje, Boh nás môže uzdraviť. Keď predstúpime pred Pána, on nám môže pomôcť postaviť sa čelom tomu, čo nás trápi. Často ide o reakciu na nejaké zranenie či bolesť. Možno sa cítime podobne ako Jonáš a máme pocit, akoby nás Boh oklamal a sklamal. Prípadne nás premôže pocit, že mu na nás nezáleží. Pravdou však je, že Bohu na nás záleží. Vie o každom vlase, ktorý máme na hlave, a zaujíma sa o každý záchvev nášho srdca. Najviac mu záleží na tom, ako sa cítime, a chce, aby sme s ním o tom úprimne hovorili. Len vtedy nás môže previesť procesom uzdravenia a obnovy. Takto to urobil aj s Jonášom, keď mu dal lekciu pomocou ricínového kríka (pozri Jon 4, 5 – 11). A to isté urobí aj s nami, ak mu budeme dôverovať a veriť, že hoci sa naňho hneváme, on sa na nás nikdy nenahnevá.
„Pane, keď sa na teba hnevám, daj mi odvahu vyjadriť svoj hnev, aby som mohol prijať tvoj uzdravujúci dotyk.“