Streda, 5. augusta
Ježiš sa odobral do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.
Zamyslenie
„Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28)
Prečo Ježiš zaobchádza s touto Kanaánčankou tak tvrdo? Ako ju môže takto ignorovať, ba dokonca ju ešte aj karhať? Veď to vôbec nesvedčí milujúcemu Bohu. Ježiš však takto koná z lásky – z lásky k tejto žene aj z lásky k učeníkom. Chce im ukázať, že na ňu nehľadia správne. Pre učeníkov bola táto Kanaánčanka len ženou, ktorá im narúšala čas odpočinku, bola pre nich len neveriacou pohankou, „psom“. Ježiš preto najskôr napodobňuje postoj učeníkov, aby pritiahol ich pozornosť, hoci sám vie, čo napokon urobí. On totiž na túto ženu hľadí úplne inak – pozerá na ňu ako na ženu s veľkou vierou (pozri Mt 15, 28). Dojíma ho, s akou veľkou pokorou ho prišla prosiť o uzdravenie svojej dcéry. Ježiš od začiatku svojho účinkovania odmietal zakorenené predsudky. V jeho kráľovstve niet miesta pre postoj „my“ verzus „oni“. On túži podať pomocnú ruku každému človeku na zemi, zhromaždiť nás do jednej rodiny a vytvoriť z nás jedno telo. Tam, kde väčšina ľudí vidí malomocného, ktorý sa vyhýba ľuďom, aby ich nenakazil, Ježiš vidí veriaceho, ktorý potrebuje ľudský dotyk (pozri Mt 8, 1 – 3). V rímskom stotníkovi, v ktorom ľudia vidia len veliteľa okupačnej armády, Ježiš spoznáva muža hlbokej viery (8, 5 – 10). V chamtivom mýtnikovi vidí Ježiš svojho budúceho učeníka, a tak ho vyzve, aby ho nasledoval (9, 9). Je ľudské hľadieť na druhých optikou vlastnej skúsenosti a predsudkov. Hnevajú nás ľudia, ktorí sú iní ako my – inak sa obliekajú, inak vychovávajú deti, inak prejavujú zbožnosť –, a preto ich odsudzujeme. Ježiš nás však vyzýva, aby sme každého človeka vnímali s vedomím, že Boh ho nesmierne miluje a vidí v ňom veľké možnosti. Predstav si človeka, ktorý ťa rozčuľuje svojím odlišným prístupom k nejakej veci. Potom si predstav Ježiša, ako sedí medzi vami dvoma s rukami okolo vašich pliec. Popros Pána, aby ti aspoň naznačil, prečo toho druhého miluje a váži si ho tak ako teba. Kiežby ti to dal letmo zahliadnuť a pomohol ti tak preklenúť priepasť medzi „nami“ a „nimi“. Osvoj si postoj Ježišovho srdca!
„Pane Ježišu, otvor mi oči srdca, aby som vnímal ľudí tak, ako ich vnímaš ty.“