Streda, 4. augusta
Pán povedal Mojžišovi na púšti: „Pošli mužov, nech preskúmajú krajinu Kanaán, ktorú dám synom Izraela.“ Vyzvedači prešli celou krajinou a po štyridsiatich dňoch sa vrátili. Prišli k Mojžišovi, Áronovi a celej izraelskej pospolitosti na púšť Fáran, do Kádeša, podali im správu a celej pospolitosti ukázali plody tej krajiny. Hovorili: „Prišli sme do krajiny, do ktorej si nás poslal. Naozaj oplýva mliekom a medom, ako vidno aj z týchto plodov. Ale sú tam veľmi silní obyvatelia; mestá sú veľké a opevnené. Aj Enakových potomkov sme tam videli. V Nagebe bývajú Amalekiti, v horách Hetejčania, Jebuzejčania a Amorejčania. Pri mori a na brehoch Jordánu sú usadení Kanaánčania.“ Medzitým sa Kaleb usiloval utíšiť šomranie ľudu, ktoré vznikalo proti Mojžišovi, a zvolal: „Poďme a zaujmime krajinu, veď ju vládzeme dobyť.“ Ale iní, čo boli s ním, vraveli: „Nie, nemôžeme ísť proti tomu ľudu, lebo je oveľa silnejší ako my.“ A luhali Izraelitom o krajine, ktorú prezreli. Hovorili: „Krajina, ktorou sme prešli, požiera svojich obyvateľov. Ľud, ktorý sme videli, je vysokej postavy. Aj obrov sme tam videli, Enakových synov z rodu obrov. Popri nich sme sa zdali ako kobylky.“ Tu začal celý zástup kričať a celú noc nariekal. Vtedy Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Dokedy bude tento skazený ľud proti mne reptať? Počul som sťažnosti synov Izraela. Povedz im: Ako žijem, hovorí Pán, urobím s vami, ako ste predo mnou hovorili. Vaše mŕtvoly budú ležať na tejto púšti. Nik z vás, čo ste boli spočítaní od dvadsiateho roku nahor a čo ste proti mne reptali, nevojde do krajiny, nad ktorou som zdvihol ruku, že vás v nej usadím, okrem Jefonovho syna Kaleba a Nunovho syna Jozueho. Podľa počtu štyridsiatich dní, čo ste skúmali krajinu – rok sa bude za deň počítať –, teda štyridsať rokov budete pykať za svoje neprávosti, aby ste poznali môj hnev. Ja, Pán, som to povedal a tak urobím tomuto skazenému ľudu, ktorý povstal proti mne: padne na tejto púšti a zomrie.“
Numeri 13, 1 – 2a. 25 — 14, 1. 26 – 29. 34 – 35;
Zamyslenie
„Je oveľa silnejší ako my“ (Nm 13, 32).
Izraelskí vyzvedači mali strach – a kto by sa im čudoval? Z prieskumu zasľúbenej zeme sa síce vrátili s množstvom chutného ovocia, no viac ako vaky im oťaželi srdcia. Videli opevnené kanaánske mestá. Ako mohli dúfať, že dobyjú krajinu, ktorú chránili silní bojovníci? Boh však očividne veril, že to dokážu. Dokonca sa pýtal: „Dokedy mi nebudú veriť napriek všetkým znameniam, ktoré som pred nimi urobil?“ (Nm 14, 11). Aby sme lepšie pochopili tento Boží psotoj, musíme si pripomenúť dejiny Izraela. Boh Izraelu stále dokazoval svoju vernosť – od povolania Abraháma až po vyvedenie svojho ľudu z Egypta. Rozdelil Červené more, aby ním Izraeliti mohli prejsť ako po súši. Viedol ich púšťou a sýtil mannou a prepelicami. Dokonca im dal vodu zo skaly! Nakoniec na vlastné oči uvideli zasľúbenú zem. V rukách držali jej ovocie. Boh plnil svoje prisľúbenia! A napriek tomu si vyzvedači mysleli, že kanaánske vojská sú oveľa silnejšie a že riziko porážky je príliš veľké. No nemali by sme Izraelitov posudzovať príliš prísne. Je ťažké stáť zoči-voči niečomu, čo presahuje naše schopnosti, a kráčať vpred s dôverou, že Boh nám pomôže. Vieme, že Boh je verný a že sa o nás i o našu rodinu postará. No zároveň si možno hovoríme: „Ak sa mojej žene vráti rakovina, položí ma to.“ Podobne ako Izraelitov, aj nás dokážu zneistiť okolnosti, ktoré sú príliš vážne a nám pripadajú príliš veľké: choroba, strata zamestnania či iná „kanaánska armáda“. A pre nás také aj naozaj sú! No pre Boha nie je nič priveľké. Aj v týchto ťažkých situáciách nás podrží. Vykročiť do neznáma je teda bezpečné napriek tomu, že nepriateľ je silný. Boh od nás občas žiada, aby sme mu dôverovali, hoci sa nám zdá, že to nemôže dopadnúť dobre. V čom ťa dnes Boh pobáda riskovať? Spomeň si, ako ti preukázal vernosť v minulosti. Pozri sa na „ovocie“, ktoré ti už dal. A neboj sa riskovať.
„Pane, táto situácia je pre mňa priťažká. Ale ty si mocnejší. S tebou ju dokážem zvládnuť.“