Streda, 31. marca
Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím. Blízko je ten, čo mi dá za pravdu; kto sa chce prieť so mnou? Postavmeže sa zoči-voči! Kto je mojím žalobcom? Nech pristúpi ku mne! Hľa, Pán, Boh, mi pomáha: ktože ma môže odsúdiť?
Zamyslenie
„Zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím“ (Iz 50, 7).
„Pevne v to dúfam.“ „Verím, že ho povýšia.“ „Som presvedčený, že bude v poriadku.“ Zamysli sa, čo slovo „nádej“ predstavuje v týchto vetách. Je skôr len akýmsi hmlistým optimizmom než skutočnou čnosťou. Týmito vetami vyjadrujeme, že čosi naozaj chceme, aby sa stalo, alebo že – ak budeme mať šťastie – niečo nám možno vyjde. V dnešnom čítaní sa však stretávame s iným druhom nádeje. I keď tu toto slovo nie je použité, celým prvým čítaním sa ako zlatá niť vinie pevná a trvalá nádej. Vidíme, že spomínaný služobník vkladá svoju nádej do Pána. Nejde však o hmlistý optimizmus; v skutočnosti je to úkon absolútnej dôvery: „Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený“ (Iz 50, 7). Podobne ako tvár tohto služobníka, aj Ježišova tvár sa „zatvrdila ako kremeň“ (Iz 50, 7). Lukáš píše, že keď sa napĺňali dni, keď mal byť vzatý zo sveta, „pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (pozri Lk 9, 51). Bezhranične dôveroval láske svojho Otca a vedel, že nech by ho na tejto ceste zastihla akákoľvek potupa, ona nebude mať posledné slovo. Ježiš pevne veril, pretože vedel, že jeho Otec je absolútne dôveryhodný. Naša nádej sa zakladá na rovnakom spoľahnutí na Boha. Dôverujme, že ťažkosti nebudú mať v našom živote posledné slovo, pretože v nebi máme Otca, ktorý nás nikdy nezanechá ani neopustí. Najlepší spôsob, akým si môžeme poradiť so situáciami, ktoré ohrozujú našu nádej (či už hrozba pochádza zvnútra alebo zvonka), je uprieť svoj zrak na Boha, jeho vernosť a lásku. Vzchop sa teda, zahľaď sa na kríž a uvedom si, čo všetko na ňom Ježiš pre teba urobil. Vzal na seba všetko tvoje utrpenie, každú bolesť, každý hriech. Nielenže vytrpel agóniu a krutú popravu, ale týmto všetkým porazil smrť. Tak ti dal definitívnu a pevnú nádej na večný život s ním. S jeho pomocou si aj ty môžeš zatvrdiť tvár sťa kremeň s vedomím, že nech sa bude diať čokoľvek, nakoniec nebudeš zahanbený.
„Pane, pomôž mi pri uvažovaní nad tvojím umučením dôverovať tvojej láske a vložiť do teba všetku svoju nádej.“
Izaiáš 50, 4 – 9b; Žalm 69, 8 – 10. 21 – 22. 31. 33 – 34; Matúš 26, 14 – 25