Streda, 21. júla
Celá izraelská pospolitosť sa pohla z Elimu a v pätnásty deň druhého mesiaca po východe z Egypta prišla na púšť Sin, ktorá je medzi Elimom a Sinajom. A celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bárs by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď. Ľud nech potom vyjde a nech si nazbiera, koľko bude potrebovať na každý deň. Tak ho vyskúšam, či hodlá kráčať podľa môjho zákona, alebo nie. V šiesty deň nech odložia z toho, čo donesú: bude toho dva razy toľko, ako nazbierajú v iné dni.“ Mojžiš povedal Áronovi: „Povedz celej izraelskej pospolitosti: Predstúpte pred Pána, lebo počul vaše šomranie.“ Keď to Áron povedal celému zhromaždeniu Izraelových synov, obrátili sa k púšti a vtom sa v oblaku zjavila Pánova veleba. Pán povedal Mojžišovi: „Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“ Keď nastal večer, prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno zasa napadala okolo tábora rosa. Keď pokryla povrch púšte, na zemi sa zjavilo čosi drobné, zrnité ako srieň. Keď to synovia Izraela videli, vzájomne sa vypytovali: „Manhu?“ (čo znamená: „Čo je to?“). Lebo nevedeli, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán.“
Zamyslenie
„To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán“ (Ex 16, 15).
Aká hanba! Uplynuli necelé tri mesiace, odkedy ich Boh zázračne vyslobodil z otroctva, a Izraeliti sa už sťažujú, čo všetko nemajú. Ako mohli tak rýchlo zabudnúť na Božiu ochranu a všetky tie zázračné udalosti, ktoré ich priviedli na slobodu? Skôr než budeme Izraelitov tvrdo posudzovať, mali by sme si uvedomiť, že ich situácia bola hrozná. Nachádzali sa v púšti, takmer nemali čo jesť a piť. Pokým boli otrokmi, aspoň si mohli byť istí, že nebudú hladovať! Áno, mohli prejaviť väčšiu vďačnosť, ale Boh určite videl, čo sa deje. Príčinou ich sťažností bol v skutočnosti strach o život a o vlastnú bezpečnosť. Boh s nimi súcitil, a preto odpovedal milosrdne. Napriek tomu, čo by sme čakali, Boh ich nepotrestal za šomranie, ale práve naopak. Na ich strach odpovedal každodenným „chlebom z neba“ (Ex 16, 4). Dokonca zostúpil a Izraelitom sa zjavil ako tajomný oblak, akoby ich chcel obzvlášť ubezpečiť, že mu na nich naozaj záleží (Ex 16, 10). Ani nás Boh netrestá, keď sa sťažujeme. On vidí, že príčinou často býva strach. Keď sa napríklad sťažuješ, že tvoje dospelé deti neprejavujú dostatočný záujem o tvoje potreby, možno to pramení z tvojho strachu, že v starobe zostaneš opustený. Keď sa sťažuješ, že málo zarábaš, možno sa obávaš, že nebudeš mať dosť peňazí na to, aby si uživil svoju rodinu. Takéto starosti môžu v nás vyvolávať pocit, akoby sme kráčali vyprahnutou púšťou bez nádeje na záchranu. Ale aj v ťažkých časoch, keď nás strach zviera svojou železnou rukou, Boh nás chce potešiť a obdarovať pokojom. Nevyzýva nás sťažovať sa. A ak by sme sa aj posťažovali, on to zvládne. On nám rozumie. Dokáže utíšiť strach, ktorý je príčinou našich sťažností, a pomôže nám zveriť svoj život – i svoj strach – do jeho rúk.
„Otče, ďakujem ti, že máš so mnou trpezlivosť a súcit, keď prežívam strach.“
Exodus 16, 1 – 5. 9 – 15; Žalm 78, 18 – 19. 23 – 28; Matúš 13, 1 – 9