Sobota, 30. januára

Bratia, viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Ňou si predkovia získali dobré svedectvo. S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh. Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie. Preto aj z jedného, a to odumretého, vzišlo ich také množstvo, ako je hviezd na nebi a piesku na brehu mora, a ten sa nedá spočítať. Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale zdiaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto. S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.

List Hebrejom 11, 1 – 2. 8 – 19;

Zamyslenie

„Išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11, 8).

Byť veriacim odnepamäti znamenalo byť v pohybe. Dávno pred príchodom Ježiša či Petra a Pavla nám to ukázal Abrahám: byť človekom viery zároveň znamená byť človekom činu. Samozrejme, čin či akcia, o ktorej tu hovoríme, je v skutočnosti „reakciou“ – na Božie slovo, ktoré je nám adresované. Boh sa zjavil Abrahámovi a povolal ho, aby opustil svoj domov a vycestoval do neznámej krajiny. Abrahám, pohnutý týmto zjavením i Božou láskou voči nemu, začal konať. Zbalil si svojich „päť slivák“ a zamieril do zasľúbenej zeme – hoci ani nevedel, kde presne tá zem je! Postupom času Abrahám čoraz lepšie vnímal Boží hlas, a to ho viedlo k čoraz väčšej aktivite. Precestoval veľkú časť územia Úrodného polmesiaca, staval oltáre na počesť Pána a bojoval za záchranu svojho synovca Lota. Vyjednával s Bohom v snahe ušetriť mestá Sodomu a Gomoru, uzavrel s ním zmluvu a so Sárou mu dokonca pripravili výbornú večeru. Samozrejme, Abrahám nie vždy Božiemu slovu celkom rozumel. No aj keď urobil chybu a vykonal niečo v rozpore s Božím plánom, nevzdával sa; ďalej počúval a učil sa. Podobne ako Abrahám, aj my potrebujeme stále počúvať Boží hlas a podľa neho konať. Keď si myslíš, že ho počuješ, či už v tichu modlitby, pri slávení svätej omše alebo počas rušného dňa, zastav sa a pozorne počúvaj. Všímaj si, či to, čo cítiš, ti prináša pokoj a nádej. Skúmaj, či je to v súlade s Písmom a s múdrosťou Cirkvi. Ak áno, konaj podľa toho – nech je to čokoľvek. A ver, že Boh ťa bude ďalej viesť. Keď sa Abrahám vydal na cestu do zasľúbenej zeme, pravdepodobne netušil, že jeho poslušnosť rozbehne Boží plán spásy pre celé ľudstvo. On iba urobil ďalší krok. A to môžeš urobiť aj ty.

„Tu som, Pane. Počúvam. Pomôž mi začuť tvoj hlas a uskutočniť tvoje slovo.“

List Hebrejom 11, 1 – 2. 8 – 19; (Žalm) Lukáš 1, 69 – 75; Marek 4, 35 − 41