Sobota, 3. októbra
Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ V tej hodine Ježiš zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.
Zamyslenie
„Pane Ježišu, celým srdcom ťa chválim za to, že aj moje meno je zapísané v nebi!“
Aký by si mal pocit, keby si diablovi povedal, aby od niekoho odišiel preč a neškodil mu, a on by ťa na prvé slovo poslúchol? Ako sa teda asi museli cítiť učeníci? Veľakrát zažili, ako Ježiš vyháňa zlých duchov, a teraz mali robiť to isté sami – a to aj tí, ktorí len pred pár dňami jedného zlého ducha vyhnať nedokázali (pozri Lk 9, 37 – 43). Akí museli byť hrdí, keď sa potom k svojmu Učiteľovi vracali s dobrými správami! Prirodzene, aj Ježiš bol hrdý na nich. Radoval sa z toho, že hoci podstupujú riziko pre jeho meno, zároveň na vlastnej koži skusujú, ako skrze nich pôsobí Duch Svätý. Dlho ich učil a teraz videl, že dozrievajú. Zároveň si však uvedomoval, že jeho učeníci ešte potrebujú poopraviť svoje zmýšľanie. Sú hrdí na svoju duchovnú moc a silu, no Ježiš od nich chce, aby sa radovali skôr z toho, že sú občanmi neba. Sú nadšení, že sa im poddávajú zlí duchovia, no Ježiš túži po tom, aby sa radovali z toho, že ich mená sú zapísané v nebi. Ich radosť, aj keď z dobrej veci, sa totiž sústredila viac na nich samých, než na Boha a jeho moc, ktorej boli svedkami. Toto je podstata duchovného života. Dozrievanie k svätosti spočíva v tom, že stredobodom svojho života už nie sme my, ale Ježiš a to, k čomu nás povoláva. Nezáleží na tom, akú „moc a silu“ možno máme, najdôležitejšia je naša ochota akceptovať zvrchovanú moc Boha nad naším životom. Takto koniec koncov funguje aj vzájomné nažívanie občanov v krajine. Uznávajú autoritu toho, kto v národe vládne, a pracujú na spoločnom dobre pre svojich spoluobčanov. Tvoje meno je zapísané v nebi. To znamená, že patríš Kristovi. A patriť Kristovi znamená žiť pre neho a dodržiavať jeho prikázania. Zároveň však Kristus patrí aj tebe. Uzavrel s tebou zmluvu lásky, ktorú zo svojej strany nikdy nezruší. A z toho sa naozaj treba radovať.
„Pane Ježišu, celým srdcom ťa chválim za to, že aj moje meno je zapísané v nebi!“
Jób 42, 1 – 3. 5 – 6. 12 – 16; Žalm 119, 66. 71. 75. 91. 125. 130; Lukáš 10, 17 – 24