Pondelok, 7. decembra
Keď v istý deň Ježiš učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať. Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň a choď?‘ Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov. Všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci.“
Zamyslenie
„On… velebiac Boha odišiel domov“ (Lk 5, 25).
Počas Adventného obdobia sme v istom zmysle v rovnakom duchovnom rozpoložení ako ochrnutý muž so svojimi priateľmi z dnešného evanjelia. Uvažuj, nad čím asi premýšľali. Ježiš bol práve neďaleko nich a oni ho veľmi túžili vidieť. Prečo by inak robili niečo také výnimočné a spúšťali ochrnutého priateľa cez strechu? Určite verili, že ho Ježiš môže uzdraviť. Preto vynaložili enormné úsilie a spustili svojho priateľa odkrytou strechou priamo pred Ježiša. Keď sa potom s Ježišom stretli, prežili veľké uzdravenie a napokon domov odišli s radosťou v srdci. Túžba. Viera. Úsilie. Radosť. Sľubný vzorec na prežitie tohtoročného Adventu. Aj my, podobne ako muži z tohto príbehu, túžime uvidieť Ježiša. Túžime byť s ním a chceme, aby nás uzdravil. Po tom túži každý – aj ten, kto nedokáže svoju túžbu vyjadriť slovami. Je to preto, lebo sme boli stvorení pre Krista a – ako hovorí svätý Augustín – „naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v Bohu“. Najlepšie urobíme, keď túžbu, ktorá sa v nás rozhorí, spojíme s vierou. Práve viera v nás totiž upevní presvedčenie, že Ježiš nás naozaj miluje a chce nám len dobre, má moc aj nad prírodnými zákonmi a môže do nás vliať svoju uzdravujúcu lásku. Vedomie, že Pán je nám počas Adventného obdobia nablízku, v nás roznecuje túžbu po Ježišovi a nabáda nás konať. Úsilie, ktoré muži z evanjelia vynaložili, aby priniesli svojho priateľa k Ježišovi, môže inšpirovať aj nás, aby sme hľadali Ježiša – či sa už budeme intenzívnejšie modliť, alebo strávime viac času rozjímaním nad Svätým písmom. Práve vo Svätom písme sa totiž dozvedáme, že každý, kto príde k Ježišovi s vierou, akú mali aj títo muži, odíde naplnený radosťou. Ich život sa zmenil, pretože stretli Božieho Syna, ktorý z lásky prišiel na zem ako náš Spasiteľ. Roznecuj v sebe túžbu. Posilňuj svoju vieru. Usiluj sa dostať sa k Ježišovi za každú cenu. Potom tvoje srdce pocíti radosť!
„Pane Ježišu, pomôž mi ,odkryť strechu‘ svojho srdca, aby som sa počas tohto Adventného obdobia mohol s tebou stretnúť.“