Pondelok, 7. augusta
Synovia Izraela hovorili: „Kto nám dá mäso, aby sme sa najedli? Spomíname si na ryby, čo sme zadarmo jedli v Egypte; prichádzajú nám na um uhorky a dyne, pór, cibuľa a cesnak. Teraz máme vyschnuté hrdlo a naše oči nevidia nič iné, len mannu.“ Manna bola ako koriandrové semiačko a podobala sa bdéliu. Ľud chodil a zbieral ju, mlel ju na mlynčekoch alebo tĺkol v mažiaroch. Varili ju v hrnci alebo z nej robili osúchy, ktoré mali chuť ako chlieb s olejom. Keď za noci padala na tábor rosa, padala zároveň aj manna. Mojžiš počul, ako ľud plače, celé rodiny, každý pri vchode do svojho stanu. A Pán sa veľmi rozhneval. Mojžišovi sa to zdalo neznesiteľné, preto povedal Pánovi: „Prečo trápiš svojho sluhu? Prečo som nenašiel milosť v tvojich očiach? A prečo si na mňa položil ťarchu starosti o všetok tento ľud? Vari som ja splodil všetok tento ľud, ja som ho porodil, že mi hovoríš: ‚Vezmi ho do náručia, ako dojka nosieva dieťa, a zanes ho do krajiny, o ktorej si prisahal ich otcom?‘ Kde vezmem mäso, aby som ho mohol dať všetkému tomuto ľudu? Plačú predo mnou: ‚Daj nám jesť mäso!‘ Ja sám neunesiem všetok tento ľud; je pre mňa príliš ťažký. Ak chceš takto robiť so mnou, prosím, radšej ma zabi, ak som našiel milosť v tvojich očiach, aby som už nemusel hľadieť na svoju biedu.“
Zamyslenie
„Ja sám neunesiem všetok tento ľud; je pre mňa príliš ťažký“ (Nm 11, 14).
Objednajte si predplatné pre zobrazenie celého zamyslenia.
Ste naším odberateľom? Prihláste sa.