Pondelok, 6. septembra
Bratia, teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev. Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy. My ho zvestujeme, pričom napomíname každého človeka a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi. O to sa namáham a borím, jeho mocou, ktorá vo mne mohutne pôsobí. Chcem, aby ste vedeli, akú starosť mám o vás aj o Laodicejčanov i o mnohých, čo ani nevideli moju telesnú tvár, aby sa potešili ich srdcia a aby tesne spojení v láske dosiahli všetko bohatstvo plného chápania a poznania Božieho tajomstva, Krista, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania.
Zamyslenie
„Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás“ (Kol 1, 24).
Prečo sa Pavol vo svojom utrpení radoval? Samozrejme, neradoval sa z utrpenia samotného, ale preto, lebo bol presvedčený, že ono prinesie úžitok Kolosanom. A mal pravdu! Všetka Pavlova práca a súženie stáli za to, pretože skrze neho a jeho kázanie veriaci v Kolosách čoraz plnšie prijímali evanjelium. Každý z nás iste pozná obetu a utrpenie v prospech druhého. Rodičia sa neustále obetujú pre svoje deti. Niekto sa možno stará o nevládneho rodiča alebo manželského partnera. Iný sa možno obetuje v službe farnosti, ktorá je časovo náročná. V ťažkých chvíľach ale je ľahké pociťovať radosť. Možno pociťujeme iba vyčerpanie alebo frustráciu. Ako teda môžeme prežívať radosť, o ktorej hovorí Pavol? Je to vôbec možné? Niekedy nám pomáha, ak môžeme vidieť ovocie svojej obety, napríklad úspech svojho dieťaťa či rozkvet farského spoločenstva. Tak nejako sa asi cítil aj Pavol, keď sa dopočul o spoločenstve kresťanov v Kolosách. Napriek problémom verili v Ježiša a nažívali ako bratia a sestry v Pánovi. No čo v prípade, keď okamžité výsledky nevidíme? Môžeme sa aj tak radovať? A čo keď sme chorí a naše utrpenie sa nám zdá nezmyselné a zbytočné? Tu sa dostáva k slovu viera. Žiadne utrpenie nemusí byť zbytočné, ak ho s vierou obetujeme za druhých ľudí. Môžeme sa spoľahnúť, že obetovanie našej skúšky Pánovi s úmyslom príhovoru prinesie úrodu – aj keď my ju možno neuvidíme. A toto vedomie nám prinesie radosť alebo aspoň útechu a povzbudenie. Ak teda nejakým spôsobom trpíš a nevieš objaviť radosť, skús si spomenúť, že môžeš svoje trápenie obetovať za druhého človeka, na úmysel, ktorý je blízky tvojmu srdcu, či dokonca za celú Cirkev. Nikdy nevieš, koľko dobra si vykonal svojimi modlitbami a obetami, no jedného dňa budeš v nebi môcť vidieť všetkých, za ktorých si sa modlil a prinášal obety. A vtedy sa budeš radovať!
„Pane Ježišu, daj, nech každé moje utrpenie prináša ovocie na tvoju slávu!“
List Kolosanom 1, 24 — 2, 3; Žalm 62, 6 – 7. 9; Lukáš 6, 6 – 11