Pondelok, 28. decembra svätých Neviniatok, mučeníkov, sviatok
Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“ Keď Herodes zbadal, že ho mudrci oklamali, veľmi sa rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol, podľa času, ktorý zvedel od mudrcov. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“
Zamyslenie
„V Ráme bolo počuť hlas… Ráchel oplakáva svoje deti“ (Mt 2, 18).
Spomienka na sväté Neviniatka nami vždy otrasie. Uprostred slávenia vianočných sviatkov sme konfrontovaní s tragédiou a žiaľom. Pri jasliach s malým Ježiškom počúvame plač matiek, ktoré nariekajú nad smrťou svojich detí. Akoby nám Boh pripomínal, že život je naplnený radosťou aj žiaľom. Pápež František v súvislosti s týmto sviatkom napísal: „Či sa nám to páči alebo nie, Vianoce sprevádzajú aj slzy“ (List biskupom, 28. decembra 2016). Sväté Neviniatka nám pripomínajú, že aj sám Boží Syn vkročil do našej zložitej a bolestnej reality. A urobil to z lásky k nám. Tým, že sa Ježiš stal človekom, prijal v plnej miere človečenstvo so všetkými jeho obmedzeniami. Narodil sa do biedy; jeho rodina si pri obetovaní v chráme mohla dovoliť kúpiť iba pár hrdličiek (pozri Lk 2, 24). Museli utiecť do Egypta, aby sa vyhli prenasledovaniu zo strany Herodesa, a žili ako utečenci, kým sa nemohli bezpečne vrátiť do Nazareta. Počas svojho verejného účinkovania Ježiš zakúsil obdiv aj odmietanie. Zakúsil, akú radosť prináša vzťah medzi blízkymi ľuďmi, žialil nad stratou svojho pestúna, a sklamalo ho, keď ho opustili jeho priatelia. Ježiš teda určite vie, čo znamená trpieť aj radovať sa. Každé utrpenie i radosť totiž prežíva s nami. Keď ide všetko ako po masle, ľahko si dokážeme predstaviť po svojom boku usmievajúceho sa Ježiša. Horšie to býva, keď nastanú problémy. Vtedy už ťažšie dôverujeme, že Ježiš je stále s nami. Myslíme si, že na nás zabudol. On však nikdy nie je od nás ďaleko. Počuje náš nárek tak, ako počul aj nárek užialených betlehemských matiek. Keď trpíme, plače s nami tak, ako spolu s Máriou a Martou plakal za Lazárom. A aj nás vyzýva, aby sme „plakali s plačúcimi“ (pozri Jn 11, 35; porov. Rim 12, 15). Ježiš na teba nikdy nezabúda a ani v utrpení ťa nenecháva samého. Je s tebou a aj teba volá, aby si bol pri svojich bratoch a sestrách, ktorí trpia. Počuješ ich nárek?
„Pane, pomôž mi nachádzať si cestu k trpiacim ľuďom.“
Prvý Jánov list 1, 5 — 2, 2; Žalm 124, 2 – 5. 7 – 8; Matúš 2, 13 – 18