Pondelok, 23. augusta

Pavol, Silván a Timotej solúnskej cirkvi v Bohu Otcovi a v Pánu Ježišovi Kristovi: Milosť vám a pokoj. Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách. Bez prestania myslíme pred Bohom a naším Otcom na dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista. Vieme, bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení, lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti; veď viete, akí sme boli medzi vami kvôli vám. Lebo od vás sa Pánovo slovo rozšírilo nielen po Macedónsku a Achájsku, ale vaša viera v Boha sa stala známou na každom mieste, takže už nemusíme nič hovoriť. Veď oni sami rozprávajú o nás, ako sme k vám prišli a ako ste sa od modiel obrátili k Bohu, aby ste slúžili Bohu živému a pravému a očakávali z neba jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych; Ježiša, ktorý nás zachraňuje od budúceho hnevu.

Prvý list Solúnčanom 1, 1 – 5. 8 – 10;

Zamyslenie

„Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých“ (1 Sol 1, 2).

Všimol si si, aké je ľahké začať kritizovať? Či je to v škole, v práci alebo aj doma, zdá sa, že oveľa jednoduchšie je druhých napomínať, ako chváliť. Azda sa takto správa aj Boh voči nám? Pavol si to nemyslel. Všimni si prvé dve jeho kapitoly Listu Solúnčanom; nerobí nič iné, len tamojších veriacich uznanlivo chváli a vyzdvihuje ich vieru! Alebo si prečítaj jeho pozdrav na samom začiatku tohto listu: „Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách. Bez prestania myslíme pred Bohom a naším Otcom na dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Sol 1, 2 – 3). Pavol si však nerobil ilúzie. Vedel, že kresťania v Solúne nie sú dokonalí. Veď jeho list pokračuje napomenutiami, v ktorých rozoberá viacerá morálne témy, no najmä hnev. V posledných vetách listu ich tiež varuje, aby neboli nečinní a neuhášali Ducha. Aj v solúnskej cirkvi bol prítomný hriech, no Pavol sa naň nezameral hneď na začiatku. Namiesto toho hľadal spôsob, ako ich povzbudiť, a tak sa najskôr sústredil na prejavy Božej milosti. Pavol určite videl, že potrebujú rásť, ale zároveň si bol vedomý, že ich rast bude pochádzať od Boha. Pavlovou úlohou bolo upriamovať ich pozornosť na Spasiteľa, aby ich Duch Svätý mohol ďalej formovať a premieňať. Ani my sa veľmi nelíšime od našich solúnskych bratov a sestier. Boh nás chce povzbudiť a pripomenúť nám, že nás premieňa. Ak si uvedomujeme svoje hriechy a potrebu zmeny, pozýva nás obrátiť svoj pohľad na kríž a vyznať, že potrebujeme jeho milosť, aby sme sa čoraz viac pripodobňovali Kristovi. Aj dnes, práve teraz, ťa Boh k sebe priťahuje. Odpovedz na jeho volanie a rozbehni sa k nemu – k tomu, ktorý ťa bezpodmienečne miluje. Povedz mu, že ho potrebuješ, a popros ho, aby ti pomohol prísť do neba. Začal v tebe tvoriť čosi úžasné a je odhodlaný dotiahnuť to do konca!

„Otče, ďakujem ti, že ma miluješ. Daj, nech toto vedomie tvojej lásky vo mne prebudí väčší hlad a smäd po tebe.“

Prvý list Solúnčanom 1, 1 – 5. 8 – 10; Žalm 149, 1 – 6. 9; Matúš 23, 13. 15 – 22