Pondelok, 13. septembra
Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ – ide; inému: ‚Poď sem!‘ – tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ – on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.
Zamyslenie
„Nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Lk 7, 6).
Tento príbeh hovorí o veľkej viere, ale aj o pokore vo vzťahu k druhým – a aj k Bohu. Pouvažuj nad tým, aký bol vzťah tohto rímskeho stotníka a jeho sluhu. Stotník mohol vzhľadom na svoje postavenie a moc pristupovať k svojmu sluhovi bez záujmu, či dokonca s pohŕdaním. Jemu však očividne na tomto človeku veľmi záležalo a vnímal ho ako rovnocennú ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži úctu a súcit. Na to treba pokoru a tento stotník ju očividne mal. Všimnime si aj vzťah stotníka k židovským starším. Rímskych okupantov Židia väčšinou nenávideli a ich vzťahy boli často napäté. No tohto stotníka Židia opisujú ako dobrého človeka, ktorý im dokonca dal postaviť synagógu. V tých časoch bol takýto postoj voči nim a ich potrebám pravdepodobne nezvyčajný – rovnako ako pokorný obdiv týchto Židov voči nemu. Napokon si všimnime pokoru, ktorú stotník prejavil voči Ježišovi. Pri čítaní jeho príbehu vidíme, že tento pohan pochopil dôležitosť podriadenosti predstaveným. Hoci sa s Ježišom nikdy stretol, pochopil, že tento nenáročný kazateľ svojou nebeskou mocou a silou nesmierne prevyšuje jeho pozemský vplyv. Pokoru možno vnímame ako niečo pozitívne, ale nie veľmi príjemné, napríklad ako jedlo, ktoré má nevýraznú chuť, ale jeme ho, lebo je zdravé. Avšak stotníkov príbeh ukazuje, že pokora môže obohatiť naše vzťahy a robiť radosť Pánovi. Stotník sa nezameriaval na seba a na vlastnú dôležitosť, ale na okolie. Dokázal sa priblížiť k ľuďom okolo seba a pomáhať im – dokonca aj tým, ktorí mali odlišný pôvod a spoločenské postavenie. Tým si napokon získal úctu ľudí, ktorí ho podľa ľudských meradiel mali nazývať svojím nepriateľom. A jeho pokora voči Ježišovi bola taká úprimná, že sa Ježiš „zadivil“ nad jeho vierou a okamžite uzdravil jeho sluhu (pozri Lk 7, 9). Pre nás z tohto príbehu plynie ponaučenie, že ak sa usilujeme milovať Boha a blížnych s pokorou, aj my budeme žať požehnanie.
„Pane Ježišu, pomáhaj mi milovať s pokorou. Daj, aby som druhých nikdy nepovažoval za menej dôležitých od seba.“
Prvý list Timotejovi 2, 1 – 8; Žalm 28, 2. 7 – 9; Lukáš 7, 1 – 10