Piatok, 1. októbra
Pánovi, nášmu Bohu, pristane spravodlivosť a nám zahanbená tvár, akú majú dnes mužovia Judey a obyvatelia Jeruzalema, naši králi, naše kniežatá, naši kňazi, naši proroci i naši otcovia; lebo sme zhrešili pred Pánom, neverili sme mu a nepočúvali sme hlas Pána, svojho Boha, a nekráčali sme podľa nariadení Pána, ktoré nám predložil. Odo dňa, čo Pán vyviedol našich otcov z egyptskej krajiny, až po tento deň sme sa vzpierali Pánovi, svojmu Bohu, konali sme neuvážene a nechceli sme počuť jeho hlas. Preto nás, ako to dnes vidíme, prenasleduje nešťastie a kliatba, ktorou Pán pohrozil prostredníctvom svojho sluhu Mojžiša v deň, keď vyviedol našich otcov z egyptskej krajiny, aby nám dal krajinu oplývajúcu mliekom a medom. Nepočúvali sme hlas Pána, svojho Boha, nepočúvali sme slová prorokov, ktorých nám posielal; všetci sme išli za hlasom svojho zlého srdca, slúžili sme cudzím bohom a páchali sme zlo pred očami nášho Boha.
Zamyslenie
„Nepočúvali sme hlas Pána“ (Bar 1, 21).
Dnešný úryvok pochádza z listu, ktorý napísal jeden z babylonských zajatcov, prorok Baruch Izraelitom, ktorých Babylončania nechali v Jeruzaleme. Jeruzalemské spoločenstvo v ňom vyzýva, aby sa modlili za zajatcov a vyzbierané peniaze použili na to, čo potrebujú, aby mohli prinášať Bohu obety podľa Mojžišovho zákona. Znamenalo to však aj niečo iné: verejné uznanie viny a volanie po Božom milosrdenstve (Bar 3, 1 – 8). Baruchova modlitba je plná bolesti a ľútosti. Zrejme nič nemohlo upozorniť Izraelitov na ich neposlušnosť a vzdor tak, ako hrozné spustošenie Jeruzalema a ich svätého chrámu. Bola to výzva na prebudenie, aká nemala v dejinách Izraela obdobu. Niekedy je naozaj ťažké precitnúť z hriechu – alebo z inej situácie, v ktorej „sme nechceli počuť Boží hlas“ (porov. Bar 1, 19). Nemalo by nás to však prekvapiť. V dôsledku našej padlej ľudskej prirodzenosti si veľakrát tvrdohlavo ideme vlastnou cestou a ospravedlňujeme alebo jednoducho ignorujeme hriech. Boh má však s nami iný zámer. On túži po tom, aby sme si uvedomili hriechy, aby sme konali pokánie a prijali jeho nekonečné milosrdenstvo. Preto niekedy používa nečakané ťažkosti, aby nám otvoril oči a priviedol nás k pokániu. Nikto nemá rád prebudenie; nikto nemá rád konfrontáciu s vlastnou hriešnosťou. Aj nás to môže, podobne ako Židov, zabolieť, vyvolať v nás ľútosť. No zároveň nás to môže – podobne ako ich – priviesť k vnútornej premene a obnove. Boh napokon babylonských zajatcov priviedol domov. My sa môžeme vrátiť k Otcovi hneď teraz – stačí pristúpiť k svätej spovedi. Vo sviatosti zmierenia nám Boh nielen odpúšťa, ale nám aj ponúka milosť načúvať jeho hlasu (porov. Bar 1, 21).
„Pane, prebuď ma a ukáž mi moje hriechy, aby si ma mohol obnoviť a premeniť.“