Nedeľa, 25. júla
Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.
Zamyslenie
„Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ (Jn 6, 12).
V Jánovom rozprávaní o zázraku rozmnoženia chleba a rýb hovorí Ježiš veľmi málo. Hoci má celé rozprávanie až 219 slov, Ježiš v ňom hovorí len tri vety, ktoré majú spolu 16 slov! No každé jeho slovo má veľký význam. V prvom rade Ježiš začína tento zázrak praktickou otázkou: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn 6, 5). Ježiš vie, čo urobí, ale chce vzbudiť u Filipa a ďalších učeníkov väčšie očakávania. Poukazuje na to, že nie je v ľudských silách vyriešiť túto situáciu, a preto sa majú zamyslieť nad inými (božskými) riešeniami. Potom všetkých pripravuje na nastávajúci zázrak: „Usaďte ľudí!“ (6, 10). Nemusia robiť veľa – len zaujať pozíciu odpočinku a dôvery. Samozrejme, ani to nie je jednoduché, keď je človek hladný a nemá pripravené žiadne jedlo. Ale niekedy to Pán takto robí: žiada od teba, aby si odpočíval a dôveroval v jeho prozreteľnosť, aj keď nevidíš nádej ani východisko. Napokon dokončuje zázrak slovami: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ (6, 12). Ježiš je štedrý – mimoriadne štedrý –, ale nie je márnotratný. Keďže toho veľa zostalo, Ježiš sa chce uistiť, že sa to využije. Zostali koše plné jedla – jeden na každého apoštola. Podobne štedro sa máme podeliť aj o jeho milosti. Žiadny dar, ktorý nám dáva, nie je určený iba pre nás; má sa odzrkadliť v tom, ako hovoríme a konáme, aby sme tak boli ešte vernejšími svedkami jeho lásky. Ježišova milosť na nás neustále padá ako manna z neba. Kiež sa ju naučíme prijímať a ochotne sa s ňou deliť s ľuďmi okolo seba!
„Pane Ježišu, ďakujem ti, že mi vždy dávaš to, čo potrebujem! Ukáž mi, ako sa mám o tvoje požehnanie deliť s inými.“
Druhá kniha kráľov 4, 42 – 44; Žalm 145, 10 – 11. 15 – 18; List Efezanom 4, 1 – 6; Ján 6, 1 – 15