Stávať sa Eucharistiou spolu s Ježišom
Ponúknuť svoj život ako dar lásky
kardinál Raniero Cantalamessa, OFMCap.*
Concepción Cabrera de Armida, známa tiež ako Conchita, bola mexická mystička žijúca na prelome 19. a 20. storočia. V jednom z listov svojmu synovi, ktorý mal byť vysvätený, napísala: „Pamätaj na to, že keď budeš držať vo svojich rukách svätú Hostiu, nebudeš hovoriť: ,Hľa, Ježišovo telo, hľa, jeho krv,‘ ale budeš hovoriť: ,Toto je moje telo, toto je moja krv.‘ Musí teda v tebe prebehnúť úplná premena, musíš stratiť seba v ňom, byť ,druhým Ježišom‘.“
Toto však neplatí len o kňazoch a biskupoch, ale aj o všetkých pokrstených. Každý z nás je povolaný „strácať sa“ v Kristovi. Každý z nás je povolaný stať sa „druhým Ježišom“. Známy text dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu to vyjadruje takto:
„Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete…
Účasťou na eucharistickej obete… prinášajú Bohu najsvätejšiu obetu a s ňou samých seba“ (Lumen gentium 10 – 11, kurzíva pridaná).
Takže na oltári sú dve Kristove telá: je tam jeho reálne telo (telo „narodené z Panny Márie“, zabité, vzkriesené, ktoré vystúpilo do neba) a je tam jeho mystické telo, ktorým je Cirkev. Jeho telo je reálne prítomné na oltári a jeho mystické telo je prítomné mysticky, pričom „mysticky“ znamená na základe neoddeliteľného spojenia s Hlavou. Tieto dve prítomnosti sú odlišné, zároveň ich však nemožno od seba oddeliť.
Keďže sú na oltári dve „obety“ a dva „dary“ – jeden, ktorý sa má stať Kristovým telom a krvou (chlieb a víno), a druhý, ktorý sa má stať mystickým telom Krista –, vo svätej omši sú aj dve epiklézy, čiže dve vzývania Ducha Svätého. Pri prvom sa hovorí: „Preto ťa… pokorne prosíme, láskavo posväť svojím Duchom tieto dary, ktoré sme ti priniesli na obetu, aby sa stali telom a krvou Ježiša Krista, nášho Pána.“ V tom druhom, ktorý sa recituje po premenení, sa hovorí: „Daj, nech všetkých, čo budú mať účasť na tomto jednom chlebe a jednom kalichu, Duch Svätý združí v jedno telo, aby sa v Kristovi stali živou obetou na tvoju chválu a slávu“ (IV. eucharistická modlitba).
To znamená, že Eucharistia nie je len zdrojom alebo príčinou svätosti Cirkvi; je to aj vzor svätosti. Svätosť kresťana musí byť eucharistickou svätosťou, dávaním seba samého Pánovi a jeho bratom a sestrám. Kresťania sa nemôžu obmedzovať na slávenie Eucharistie; musia sa stať Eucharistiou spolu s Ježišom.
Telo a krv
Z tohto učenia môžeme vyvodiť aj praktické dôsledky pre svoj každodenný život. Ak počúvame: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo. Vezmite a pite: toto je moja krv,“ potom musíme vedieť, čo toto „telo“ a „krv“ znamenajú, musíme vedieť, čo Ježiš obetuje a čo žiada od nás.
Slovo „telo“ v Písme neoznačuje len nejaký prvok alebo časť človeka, ktorý spolu s ostatnými prvkami, ktorými sú duch a duša, utvára celé ľudské bytie. V biblickom jazyku, a teda aj v jazyku Ježiša a Pavla, „telo“ označuje celok osoby. Keďže človek žije v tele, v telesnom a smrteľnom položení, „telo“ teda označuje celý život. Ustanovením Eucharistie nám Ježiš zanechal ako dar celý svoj život, od prvej chvíle vtelenia až po posledný okamih, spolu so všetkým, čo konkrétne napĺňalo jeho život: mlčanie, život v skrytosti, pot, modlitby, zápasy a poníženia.
Potom Ježiš hovorí: „Toto je moja krv.“ Čo ešte pridáva týmto slovom „krv“, keď nám už vo svojom tele daroval celý svoj život? Pridáva smrť! Po tom, čo nám dal život, dáva nám i jeho najvzácnejšiu časť, svoju smrť. Slovo „krv“ vlastne v Písme neoznačuje nejakú časť tela, čiže nejakú časť osoby, ale označuje istú udalosť: smrť. Ak je krv miestom, v ktorom sídli život (ako sa vtedy myslelo), potom jej „vyliatie“ znamená smrť. Eucharistia je tajomstvom Pánovho tela a krvi, čiže Pánovho života a smrti!
Teraz nám asi zíde na um otázka, čo teda ponúkame spolu s Ježišom pri svätej omši my? Aj my prinášame ako obetu to, čo priniesol Ježiš: život a smrť. Slovom „telo“ dávame všetky konkrétne veci, z ktorých pozostáva náš život v tomto svete: čas, zdravie, energiu, schopnosti, city, možno aj obyčajný úsmev. Slovom „krv“ vyjadrujeme, že aj my prinášame ako obetu svoju smrť. Nie nevyhnutne definitívnu smrť, mučeníctvo pre Krista alebo pre bratov. Prinášame ako obetu všetko, čo je v nás, tu a teraz, všetko to, čo pripravuje a predznamenáva smrť: pokorenia, zlyhania, choroby, ktoré obmedzujú náš pohyb, obmedzenia prichádzajúce s vekom alebo so zhoršeným zdravotným stavom, jedným slovom všetko to, čo nás „umŕtvuje“.
Prinášať ako obetu celý svoj život
Toto všetko si však vyžaduje, aby – len čo vyjdeme z kostola po svätej omši – sme sa usilovali uvedomiť si, čo sme povedali. Je potrebné, aby sme sa – aj so všetkými svojimi obmedzeniami – naozaj usilovali priniesť ako obetu svojim bratom a sestrám svoje „telo“, čiže svoj čas, energiu, pozornosť; jedným slovom, svoj život. Je preto potrebné, aby sme po vypočutí slov „vezmite a jedzte“ naozaj sami sebe dovolili „nechať sa zjesť“, a to nechať sa zjesť predovšetkým tými, ktorí to nerobia s toľkým jemnocitom a dôstojnosťou, ako by sme čakali.
Svätý Ignác Antiochijský cestou do Ríma, kde mal zomrieť ako mučeník, napísal: „Som Božou pšenicou, nech ma teda rozomelú zuby divej zveri, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom.“ Ak sa pozorne obzriete okolo seba, uvidíte, že tieto ostré a melúce zuby má každý jeden z nás: sú nimi naše kritické poznámky, odlišnosti, skryté alebo otvorené protirečenie, rozdiely v názoroch medzi nami a ľuďmi okolo nás, rozmanitosť našich pováh.
Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme slávili svätú omšu s osobnou zaangažovanosťou, keby sme všetci v okamihu premenenia – niektorí potichu a niektorí nahlas, podľa služby každého z nás – naozaj hovorili: „Vezmite a jedzte.“ Kňaz, ktorý takto slávi svätú omšu, po nej odchádza a žije to: modlí sa, káže, spovedá, prijíma ľudí, navštevuje chorých, počúva, vyučuje. Aj jeho deň je Eucharistiou. Veľký francúzsky duchovný učiteľ Pierre Olivaint (1816 – 1871) hovorieval: „Ráno pri svätej omši som kňazom ja a Ježiš je obetou; počas dňa je kňazom Ježiš a ja som obetou.“ Či už sme alebo nie sme vysvätení, aj pre nás – pre všetkých pokrstených – môžu byť naše dni Eucharistiou.
Náš podpis na dare
To, čo sa deje pri eucharistickom slávení, by som rád zhrnul pomocou jedného príkladu. Predstavme si veľkú rodinu, v ktorej prvorodený syn svojho otca nesmierne miluje a obdivuje. Na narodeniny mu chce dať vzácny dar. No predtým, než mu ten dar dá, požiada všetkých svojich bratov a sestry, aby sa na tento dar podpísali. Keď sa teda tento dar dostane otcovi do rúk, je znakom lásky všetkých jeho detí bez rozdielu, aj keď v skutočnosti zaň zaplatil cenu len jeden.
Toto sa deje pri eucharistickej obete. Ježiš nekonečne obdivuje a miluje nebeského Otca. Chce mu dať každý deň, až do skončenia sveta, ten najvzácnejší dar, aký možno vymyslieť, totiž dar svojho vlastného života. Pri svätej omši pozýva všetkých svojich bratov a sestry, aby sa na tento dar podpísali, aby tak prišiel k Bohu Otcovi ako dar od všetkých jeho detí bez rozdielu, aj keď cenu zaň zaplatil len jeden. A akú veľkú cenu!
Podpis nás všetkých je to slávnostné „Amen!“, ktoré zhromaždenie vyslovuje alebo spieva na konci doxológie: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote Ducha Svätého všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.“ „AMEN!“
My vieme, že tí, ktorí podpísali nejaký záväzok, majú povinnosť ctiť si svoj „podpis“. To znamená, že po odchode zo svätej omše musíme aj my pre dobro našich bratov a sestier urobiť zo svojho života dar lásky určený Otcovi. My, opakujem, nie sme len povolaní sláviť Eucharistiu, ale aj urobiť Eucharistiu zo seba samých. Kiež nám s tým Boh pomáha!
*Kardinál Raniero Cantalamessa, známy teológ, biblista a spisovateľ, zastáva od roku 1980 službu pápežského kazateľa. Nasledujúce články sú prevzaté z jeho knihy The Eucharist Our Sanctification (© 1993, Order of St. Benedict, Collegeville, Minnesota). Použité s dovolením.