Piatok, 20. augusta

V dňoch, keď vládli sudcovia, nastal v krajine hlad. Preto sa istý človek vysťahoval z judejského Betlehema a žil so svojou manželkou a dvoma deťmi ako cudzinec v moabskej krajine. Muž sa volal Elimelech a jeho manželka Noemi. Ale Noemin manžel Elimelech zomrel a ona zostala sama so svojimi synmi, ktorí sa oženili s Moabkami. Jedna sa volala Orfa a druhá Rút. Takto tam žili asi desať rokov. Potom obaja, Mahalon i Chelion, zomreli a žena ostala olúpená o obe deti i o muža. Vstala teda a s oboma nevestami sa vydala na cestu z moabskej krajiny do vlasti. Dopočula sa totiž, že Pán milostivo zhliadol na svoj ľud a dal mu chleba. Orfa pobozkala svokru a vrátila sa, ale Rút ostala pri svokre. Noemi jej povedala: „Pozri, tvoja švagriná sa vrátila k svojmu národu a k svojim bohom. Choď aj ty s ňou.“ No ona odvetila: „Nenúť ma, aby som ťa opustila a odišla; kam pôjdeš ty, tam pôjdem aj ja, kde budeš bývať ty, tam budem bývať aj ja; tvoj národ bude i mojím národom a tvoj Boh mojím Bohom.“ Tak sa Noemi so svojou nevestou Moabkou Rút vrátila z krajiny, do ktorej sa bola vysťahovala, a prišla do Betlehema, keď začínali žať jačmeň.

Kniha Rút 1, 1 – 2a. 3 – 6. 14b – 16. 22;

Zamyslenie

„Kam pôjdeš ty, tam pôjdem aj ja“ (Rút 1, 16).

Aká veľká strata! Noemi prišla o manžela aj o oboch svojich synov. Orfa a Rút tak zároveň prišli o svojich mužov. Orfa aj Noemi si ako praktické ženy uvedomovali, že nastal čas vrátiť sa do domu svojich predkov, kde nájdu ochranu a zabezpečenie. Rút si však vybrala inú cestu. Z vernosti sa zaviazala, že zostane so svokrou. Týmto rozhodnutím prejavila dôveru, že Boh Izraela sa o ne obe postará. Rút však vedela, že dôverovať Bohu neznamená iba čakať na jeho pôsobenie. Znamená to aj urobiť čosi zo svojej strany. Deň čo deň vychádzala na pole zbierať klásky. Keď nadišiel správny čas, pozbierala odvahu predstaviť sa Noeminmu príbuznému Bózovi v nádeji, že im pomôže. Bóza to tak oslovilo, že sa s ňou oženil a ponúkol Noemi, aby bývala s nimi. Dôvera umožnila Rút prežívať Božiu vernosť nesmiernym spôsobom. V závere Knihy Rút sa dozvedáme, že Rútin syn sa stal starým otcom kráľa Dávida! Možno si povieš, že Boh odmeňuje iba mimoriadnych ľudí, ako bola Rút. Nezabúdaj však, že Rút bola pohanka – cudzinka, ktorú mnohí Židia považovali za nečistú. Zároveň bola vdova, čo znamenalo najnižšiu pozíciu v izraelskej spoločnosti. A práve to je pointa tohto príbehu: Božie požehnanie je určené pre každého. Aj ty vo svojom živote zápasíš v nejakej oblasti? Možno si, podobne ako Rút, stratil domov alebo rodinu. Možno si zažil niečo menej strašné, no aj tak ťa to stále ťaží. Nech je to čokoľvek, odovzdaj to Pánovi. Porozprávaj mu o svojej dôvere, že sa o teba postará. Napriek vnútornému boju sa neustále obracaj k nemu a pros ho o milosť. A nezabúdaj, že dôverovať Bohu znamená aj konať – tak ako Rút! Znamená to s vierou vykročiť a veriť, že aj keď nesprávne odbočíš, Boh ťa bude viesť a cestou ti pomôže.

„Otče, pomáhaj mi veriť v tvoju dobrotu. Pane, chcem ti dôverovať a s vierou ťa nasledovať.“

Kniha Rút 1, 1 – 2a. 3 – 6. 14b – 16. 22; Žalm 146, 5 – 10; Matúš 22, 34 – 40