Sobota, 10. júla

Jakub prikázal svojim synom: „Ja sa pripojím k svojmu ľudu; pochovajte ma s mojimi otcami v jaskyni Makpela, čo je na pozemku Hetejca Efrona oproti Mambre v krajine Kanaán, ktorú kúpil Abrahám aj s pozemkom od Hetejca Efrona na dedičné pohrebisko. Tam pochovali jeho ženu Sáru, tam je pochovaný Izák so svojou manželkou Rebekou a tam leží pochovaná aj Lia.“ Keď skončil túto reč, ktorou poúčal svojich synov, vyložil si nohy na lôžko a zomrel; a tak sa pripojil k svojmu ľudu. Keď Jakub zomrel, Jozefovi bratia sa báli a vraveli si: „Len aby si nespomenul na príkorie, ktoré musel zniesť, a aby sa nám nepomstil za všetko zlo, čo sme mu vykonali!“ Preto mu odkázali: „Tvoj otec nám prikázal skôr, ako zomrel, aby sme ti jeho slovami povedali: ‚Prosím ťa, zabudni na zločin svojich bratov, na ich hriech a nehanebnosť, ktorej sa na tebe dopustili.‘ Aj my ťa prosíme, aby si nám odpustil tento nehanebný čin; veď my uctievame Boha tvojho otca.“ Keď mu to hovorili, Jozef plakal. Potom išli za ním sami bratia, sklonili sa pred ním a vraveli: „Sme tvoji sluhovia.“ Ale on im povedal: „Nebojte sa! Môžeme sa vari vzoprieť Božej vôli? Vy ste osnovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobré. Povýšil ma, ako vidíte, a tak zachránil mnoho ľudu. Nebojte sa už! Ja vás budem živiť, aj vaše deti.“ Tešil ich a milo a vľúdne sa im prihováral. Tak býval Jozef i celý dom jeho otca v Egypte. Žil stodesať rokov a videl Efraimových synov až do tretieho pokolenia; aj synovia Machira, syna Manasseho, sa narodili na Jozefových kolenách. Po tom všetkom povedal Jozef svojim bratom: „Po mojej smrti sa vás Boh ujme a vyvedie vás z tejto krajiny do krajiny, o ktorej prisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.“ A keď ich zaprisahal a povedal: „Boh vás navštívi; odneste z tohto miesta moje kosti so sebou,“ zomrel stodesať ročný. Zabalzamovali ho a uložili do rakvy v Egypte.

Genezis 49, 29 – 32; 50, 15 – 26;

Zamyslenie

„Tešil ich a milo a vľúdne sa im prihováral“ (Gn 50, 21).

Jozefovi bratia mali strach. Báli sa, že teraz, keď ich otec Jakub zomrel, Jozef sa im pomstí za to, ako s ním zaobchádzali. Báli sa tak veľmi, že dokonca možno klamali, keď povedali, že im Jakub kázal, aby v jeho mene poprosili Jozefa o odpustenie. Vzhľadom na tento strach boli Jozefovi bratia možno zaskočení jeho citlivou a úprimnou reakciou. Odpustil im už vtedy, keď im odhalil svoju totožnosť (pozri Gn 45, 2; 50, 17). Jozef voči nim neprechovával hnev. Naopak, pochopil, ako tajomná Božia ruka pôsobila aj skrze ich zločin (porov. Gn 50, 20). Prečo si teda Jozefovi bratia mysleli, že sa im odplatí, len čo sa ich otec pominie? Dôvodom by mohlo byť ich presvedčenie, že si to vyžaduje spravodlivosť. Žiadny zlý skutok by nemal zostať nepotrestaný – ani ten ich. A podobne možno uvažujeme aj my. Takéto uvažovanie v nás môže vyvolávať pochybnosti, či nám Boh naozaj odpustil – dokonca aj po prijatí rozhrešenia vo sviatosti zmierenia. Možno si myslíme: Prečo by si Boh nepamätal tento môj hriech – a nechcel ma zaň potrestať? Pravdou je, že hojné Božie milosrdenstvo prevracia náš prirodzený zmysel pre spravodlivosť naruby. Milosrdenstvo je vlastne ten správny spôsob naprávania vecí. Ono je srdcom Božej spravodlivosti. Ak dokázal prejaviť svojim bratom také milosrdenstvo Jozef, o čo viac bude Boh milosrdný k nám! Jozefova odpoveď je v podstate predobrazom milosrdenstva, ktoré nám Boh mal preukázať v Ježišovi. Keď dnes čítaš tento úryvok z Knihy Genezis, predstav si, ako sa Ježiš s láskou, milosrdenstvom a so slzami radosti v očiach pozerá na teba. Dovoľ mu, aby ťa nežne uistil, ako Jozef svojich bratov, že ti skutočne odpustil všetky hriechy – dokonca aj tie, za ktoré sa najviac hanbíš.

„Otče, pomáhaj mi pamätať na to, že tvoje odpustenie trvá naveky.“

Genezis 49, 29 – 32; 50, 15 – 26; Žalm 105, 1 – 4. 6 – 7; Matúš 10, 24 – 33