Piatok, 5. februára, sv. Agáty, panny a mučeníce
Bratia, bratská láska nech trvá. Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli. Pamätajte na väzňov, akoby ste boli s nimi uväznení, a na tých, čo trpia, veď aj vy sami ste v tele. Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené, lebo smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh. Vaše správanie nech je bez lakomstva; buďte spokojní s tým, čo máte. Veď on sám povedal: „Nezanechám ťa, ani neopustím.“ Preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“ Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!
Zamyslenie
„Nezabúdajte na pohostinnosť“ (Hebr 13, 2).
Čo ti zíde na um pri slove pohostinnosť? Možno príprava príjemnej večere s priateľmi alebo usporiadanie oslavy so širšou rodinou, či chystanie domu pre návštevu, ktorá sa zdrží niekoľko dní. Všetky príklady sú dobré, ale podstatou pohostinnosti nie je množstvo honosných príprav. Je to postoj srdca. Ide o to, aby sa ľudia cítili vítaní – aj keď nie sú našimi „hosťami“ v pravom zmysle slova. Ako si vypestujeme takýto postoj? Spomeň si, ako Boh prijíma teba: nielenže ťa víta, ale ťa aj prijíma do svojej rodiny! Svätý Pavol čosi podobné napísal pohanom: „Už nie ste cudzinci ani prišelci,“ ale „patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19). Boh chce, aby sme prijali všetkých ľudí v jeho kráľovstve rovnako ako on prijal nás. Všimni si, že hneď po tom, ako nám autor Listu Hebrejom hovorí, aby sme „nezabúdali na pohostinnosť“, vyzýva nás pamätať na väzňov a na tých, čo trpia (Hebr 13, 2 – 3). Každý si zaslúži našu pohostinnosť! Čím viac si osvojíme tento postoj, tým viac príležitostí na jeho uplatňovanie budeme vidieť. Takýto prístup zahŕňa toho viac, než obyčajne považujeme za pohostinnosť. Je to spôsob bytia, ktorý preniká náš výraz tváre, gestá aj reč. Všetko, čo robíme a hovoríme, dáva tomu druhému najavo, že sme s ním radi a túžime ho hlbšie spoznať. Môže k tomu dôjsť kdekoľvek a kedykoľvek. Môže sa to stať, keď stretneš suseda v potravinách. Môže sa to odohrať po svätej omši, keď zbadáš rodinu, ktorú si predtým v kostole nevidel. Môže sa to udiať, keď budeš telefonovať s blízkym príbuzným. Dôležité nie je ani tak to, čo robíš, ale skôr to, ako to robíš. Nech si kdekoľvek a robíš čokoľvek, si obklopený ľuďmi, ktorí sa chcú a potrebujú cítiť vítaní a prijatí. Pros Ducha Svätého, aby ti ich ukázal. Nikdy nevieš, do akej miery môže jednoduchý skutok láskavosti priviesť niekoho bližšie k Bohu!
„Duchu Svätý, kto dnes potrebuje moju pohostinnosť?“
List Hebrejom 13, 1 – 8; Žalm 27, 1. 3. 5. 8 – 9; Marek 6, 14 – 29