Utorok, 19. januára
Bratia, Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým. Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení. Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého slovami: „Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím.“ A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.
Zamyslenie
„Našli sme útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej“ (Hebr 6, 18).
Rok 2020 nám všetkým priniesol nové ťažkosti a výzvy: celosvetovú pandémiu, narušené plány, ekonomické problémy aj politické napätie. Ktorákoľvek z týchto vecí nami mohla otriasť – nehovoriac o osobných skúškach, ktoré sme museli prekonať alebo ešte stále prekonávame. V tom všetkom, čo sa stalo a stále sa deje, nás môže povzbudiť verš z dnešného prvého čítania: „Našli sme útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej“ (Hebr 6, 18). Ako kresťania môžeme vkladať nádej do prísľubu, že sa jedného dňa zjednotíme s Bohom v nebi. Tento prísľub nemôže narušiť žiadna choroba, strata majetku, sklamanie ani zrušený plán či politický spor. To je nádej, ktorou autor Listu Hebrejom povzbudzoval prvých kresťanov, no ktorá je určená aj pre nás. Ak sa zo všetkých síl snažíme zostať blízko pri Pánovi a dodržiavať jeho prikázania, táto naša nádej je istá a pevná. Ako sa však máme držať tejto nádeje? Len tak, že v ťažkostiach zatneme zuby? Nie! Musíme pamätať na to, že naša nádej sa zakladá na vernosti Bohu. Môžeme si byť istí, že ak mu budeme dôverovať, on nás prevedie každou skúškou. Nie je to len neurčitý prísľub. Boh nám dáva tri hmatateľné pramene milosti, ktoré obnovujú a upevňujú túto našu nádej. V Eucharistii sa nám Ježiš dáva, uzdravuje, posilňuje a živí nás. Vo Svätom písme nás Pán učí, kto je, ako veľmi nás miluje, a ukazuje nám, že má s nami úžasný plán. A napokon prostredníctvom našich vzťahov nás Boh požehnáva rodinou a priateľmi, bratmi a sestrami v Kristovi, ktorí nás vedia zahrnúť láskou a podporou, ktorú potrebujeme, aby sme obstáli vo svojich skúškach. Všetkými týmito spôsobmi môžeme zakusovať predchuť neba. A vďaka nim sa tiež upevňuje naša nádej. Život je niekedy ťažký a všetci dobre vieme, aké to je, keď sa začne vytrácať nádej. Ak pocítiš, že sa to deje, neupadni do zúfalstva či frustrácie. Ježišova prítomnosť v Eucharistii, vo Svätom písme a v iných ľuďoch sú záchranné laná, ktoré ti Boh podáva. Chyť sa ich a nepusť ich z rúk!
„Pane, do teba vkladám celú svoju nádej.“
List Hebrejom 6, 10 – 20; Žalm 111, 2. 4 – 5. 9 – 10; Marek 2, 23 − 28