Nedeľa, 3. januára 2. NEDEĽA PO NARODENÍ PÁNA
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.
Zamyslenie
„Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 3, 1).
Keď si niekto osvojí dieťa, navždy mu tým zmení život. Nielen tým, že mu poskytne strechu nad hlavou, čisté oblečenie a teplé a dobré jedlo, ale najmä tým, že mu dá zakúsiť hlbokú lásku a prijatie. Táto skúsenosť mení dieťa v hĺbke jeho bytosti, pretože vďaka tomu dokáže neskôr ľahšie preukazovať lásku druhým a nadväzovať priateľské vzťahy. A práve toto s nami urobil Boh: prijal nás a urobil z nás svoje deti. Vzal nás, ktorí sme boli v tme osamelosti a beznádeje, skrze svojho Syna nám podal ruku a dal nám zakúsiť, ako veľmi nás miluje. Tento Syn sa za nás – svojich bratov a sestry – z lásky aj obetoval, aby nám daroval večný život. No ani to Bohu nestačilo. Nestačilo mu, že nám dal svoju lásku a večný život. On nás chcel povýšiť ešte viac. To si všimli už prví apoštoli a cirkevní otcovia. Svätý Ján napísal: „Milovaní teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo čím budeme. Vieme však, že... mu budeme podobní“ (1 Jn 3, 2). Svätý Peter to vyjadril slovami: „[Boh] nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby sme sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (porov. 2 Pt 1, 4). Veľmi jasne a odvážne to vyjadril svätý Atanáz: „Boh sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ A autor starobylej veľkonočnej homílie vložil Bohu do úst takéto slová adresované človeku: „Nepriateľ ťa vylákal z rajskej krajiny, a ja ti dám miesto už nie v raji, ale na nebeskom tróne. On ti zahatal obrazný strom života, ale ja, ktorý som sám život, spojil som sa s tebou. Ustanovil som cherubov, aby ťa strážili ako sluhovia; teraz urobím, že sa ti budú klaňať, akoby si bol Boh.“ Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Boh nás tak miluje, že z nás chce spraviť Božích synov a dcéry. Chce nám dať účasť na svojej neporušiteľnej prirodzenosti a s ňou večnú radosť. Chce, aby sme s ním boli naveky. Čo mu odpovieš? Chceš byť jeho synom či dcérou?
„Nebeský Otče, tvoja láska a dobrota ku mne sa nedá opísať! Ako sa ti poďakujem za to, že si ma prijal? Povedz mi to. Počúvam.“