„Zamilovala som si temnotu“
Krížová cesta Matky Terézie
V roku 2007 vyšla nová kniha o Matke Terézii. Písali o nej noviny a ľudia po celom svete sa vďaka tejto knihe začali na Matku Teréziu pozerať úplne inak. Kniha má názov Príď, buď mojím svetlom: Súkromné listy „svätice z Kalkaty“. Autor knihy Brian Kolodejčuk, rehoľný kňaz Misionárov lásky, zozbieral listy a osobné spisy Matky Terézie, ktoré svedčia o tom, že posledných päťdesiat rokov svojho života prežila v takmer úplnej duchovnej temnote. Ukázalo sa, že táto milovaná rehoľníčka, ktorú ľudia považovali za vzor svätosti, vo svojom srdci necítila Božiu prítomnosť. Zdalo sa jej, akoby v jej duchu „bolo všetko mŕtve“. Kládla si otázku: „Ako dlho ešte bude Pán tak ďaleko?“ Ako sa to mohlo stať?
Nebolo to dočasné „obdobie sucha“, ktoré sa dá vyriešiť dlhšími modlitbami, pokáním alebo väčšou odovzdanosťou Ježišovi. Na tejto temnote nebolo nič dočasné. Okrem krátkeho obdobia po smrti pápeža Pia XII. v roku 1958 Matka Terézia po zvyšok života nepocítila úľavu od pocitu opustenosti.
Duchovne zrelá žena
Bol to znepokojivý poznatok, ktorý vyvolával veľa otázok. Naozaj sa Boh správa k svojim najvernejším a najoddanejším služobníkom takto? Naozaj Matka Terézia žila v klamstve? Podviedli ju? Alebo bola pokrytcom a všetkým hovorila, aby odovzdali svoje srdce Ježišovi, aj keď sa jej samej zdalo, že Boh ani neexistuje?
Aby sme tieto otázky zodpovedali, musíme si pripomenúť, že v živote Matky Terézie to tak nebolo od počiatku. Už v detstve mala intenzívny modlitbový život, ktorého ovocím bola veľká radosť a silná láska k ľuďom v okolí. Keď Matka Terézia dostala povolanie ísť do kalkatských slumov, cítila, že je veľmi blízko pri Ježišovi. Dokonca v srdci počula jeho hlas. Keď jej Ježiš ukazoval plán pre ňu i jej novú rehoľu, nazýval ju „moja nevesta“ a „moja malá“. A ona mu odpovedala: „Môj Ježiš.“ Je jasné, že to nie sú slová človeka, ktorý trpí duchovnou opustenosťou!
Pripomeňme si, že Matka Terézia mala 36 rokov, keď počula, že ju Pán volá do slumov. Temnota prišla až dva roky po tom, čo tam začala pracovať. V tom čase bola už dvadsať rokov rehoľnou sestrou – modlila sa, meditovala nad Písmom, slúžila iným a nasledovala Pána.
Je to dôležité, lebo vďaka tomu vieme, že v čase, keď Matka Terézia začala prežívať túto duchovnú temnotu, bola už hlboko duchovnou ženou. Vďaka tomu vieme, že Matka Terézia bola vyrovnanou a zrelou ženou s rokmi skúseností z duchovného života. Jej hrdinská vernosť povolaniu pre chudobných a neustále rozprávanie o Ježišovej láske nám ukazuje, že vo svojom srdci neprežívala len sucho. Nie, Matka Terézia naďalej verila. Naďalej slúžila ľuďom. A naďalej nesmierne milovala Ježiša. Nestratila vieru a nikdy sa neprestala odovzdávať do Božej vôle, hoci to bolo ťažké.
Prijať temnotu
Ako Matka Terézia reagovala na túto temnotu a prázdnotu? Celé roky sa pre to trápila. Kládla si otázku, čo urobila, že ju Pán opustil. Mala nejaký tajný hriech alebo škvrnu na duši? Azda sa mu nejako znepáčila? Naďalej však pokračovala v práci. So svojím vnútorným trápením sa zverila spovedníkovi a duchovnému vodcovi. Obaja ju utešovali.
Znakom viery Matky Terézie je, že vytrvala. Nezrútila sa v zúfalstve, nevrátila sa do relatívneho bezpečia loretského kláštora a neutiekla od rehoľného života. Vnímala, že za touto temnotou je sám Boh. Ako mladá žena sľúbila, že Ježišovi neodmietne nič, o čo ju požiada.
To, čo sa v nej deje, pochopila až po jedenástich rokoch práce s pomocou iného duchovného vodcu.
Napísala: „Zamilovala som si temnotu, lebo teraz si myslím, že je to časť, veľmi malá časť Ježišovej temnoty a bolesti na zemi.“ Matka Terézia v tomto i v iných listoch poukázala na to, že svoju bolestivú situáciu pochopila ako podiel na Ježišovom živote – tajomný podiel na jeho utrpení a kríži.
Zjednotiť sa s chudobnými
Prečo Boh na ňu položil také bremeno? Odpoveď možno nájdeme, keď sa pozrieme na jej osobitné povolanie. Matka Terézia toto povolanie datuje na 10. september 1946. Napísala: „V ten deň vo vlaku do Dárdžilingu mi Boh dal ‚povolanie v povolaní‘, aby som uhasila Ježišov smäd a slúžila mu v najchudobnejších z chudobných.“
Matka Terézia vo vlaku vnímala, že Ježiš má smäd po chudobných, zomierajúcich a zabudnutých. Túži po ich láske a túži ich milovať. Mnohí ľudia bez domova a bez nádeje sa stávali ľahkou korisťou pokušenia a hriechu. Mnohí chorí a zomierajúci v slumoch túžili, aby im niekto podal pohár čerstvej vody, poskytol slovo útechy alebo nežné objatie. Ale nikto im to nedával.
Matka Terézia vnímala, že Boh ju povoláva, aby sa o tieto úbohé duše starala hmotne i duchovne. Vnímala, že keď im venuje pozornosť a lásku, po ktorej túžia, prinesie im Ježiša, a tým uhasí ich smäd po ňom a zároveň aj jeho smäd po nich. Vnímala, že toto povolanie ju bude stáť veľa. Nečakala však, že cena bude taká vysoká.
Nielenže mala byť chudobná hmotne – rovnako ako ľudia, ktorým slúžila. Boh chcel, aby bola chudobná aj duchovne. „Odišiel“ od nej, aby sa mohla stretávať s týmito opustenými, znevažovanými ľuďmi ako jedna z nich – a to po každej stránke. Hlboko vnímala ich izoláciu, osamelosť a opustenosť. Boh jej bol „vzdialený“, a tak mohla vnímať smäd po láske a pochopení, aký cítili títo chudobní. Boh sa správal tak, ako keby ju odmietal, a tak mohla pochopiť, aké odcudzenie a izoláciu prežívajú chudobní.
„Žíznim“
Matka Terézia v tomto duchovnom zjednotení s chudobnými stelesňovala – a sama zažila – smäd, aký má Ježiš po každom z nás. Predstavte si žiaľ z toho, že už nikdy neuvidíte niekoho, koho milujete, hoci celým srdcom túžite byť s ním či s ňou. Predstavte si smútok z odmietnutia človekom, z ktorého prítomnosti ste sa kedysi radovali. Takto sa musel cítiť Ježiš na kríži. Takto sa Ježiš cíti, keď sa pozerá na svet a vidí toľkých ľudí, ktorí ho nepoznajú alebo sa od neho dokonca odvrátili.
Táto vnútorná temnota Matky Terézie nás môže znepokojovať. Ak Pán nedával pocítiť nič tejto takej svätej a oddanej žene, akú nádej máme my ostatní? Hoci príbeh Matky Terézie môže byť znepokojivý, môže nás aj veľa naučiť.
Po prvé, príbeh Matky Terézie nás môže naučiť veľa o sile viery a dôvery. Hoci sa jej zdalo, že ju Ježiš opustil, nikdy v neho neprestala veriť. Nikdy Pána neopustila a nikdy sa neodvrátila od povolania, ktoré jej dal. Jej príbeh nám ukazuje, že keď konáme s úprimnou vierou ako ona, Boh nám dá silu, aby sme vytrvali a mali úspech. Podobne ako Matka Terézia možno necítime, že by mal Pán z nás radosť. Podobne ako ona však môžeme veriť, že keď vykonáme všetko, čo bolo v našich silách, Boh bude s nami spokojný a odmení nás.
Po druhé, a to je asi najdôležitejšie, môže nás poučiť o tom, ako veľmi Ježiš túži po každom z nás. Svojou túžbou po Pánovi a odhodlaním slúžiť každému človekovi dala Matka Terézia ľudskú tvár dôležitému duchovnému princípu. Jej úsmev, ochota slúžiť a odhodlanie napriek vnútornej temnote nám ukazujú, ako sa Ježiš pozerá na nás. V istom zmysle aj náš Pán cíti každý deň duchovnú suchotu, ktorú mu spôsobuje nedostatok našej viery. Každý deň trpí pre veľké i malé hriechy, ktoré sme spáchali. Každý deň sa nám však dáva a dúfa, že ho budeme trochu viac milovať. Vernosť Matky Terézie je len slabým tieňom Ježišovej lásky k nám.
Nech život, viera a neochvejná láska Matky Terézie je pre nás všetkých obrazom Božej lásky k nám – a príkladom lásky, ktorú mu môžeme opätovať.