Náš údel v Kristovi
Každý deň sa vnútorne obnovujeme.
Ježišova premenenie patrí medzi najdramatickejšie okamihy v evanjeliách, keďže jeho prví učeníci dostali možnosť nahliadnuť do jeho nebeskej slávy.
Peter, Jakub a Ján vystúpili so svojím Majstrom na vysoký vrh, keď sa pred ich očami náhle premenil. Jeho tvár a rúcho žiarili svetlom, objavili sa Mojžiš a Eliáš a začali s ním hovoriť, a hlas Otca zaznel s posolstvom lásky a príkazom, aby počúvali.
Tento zážitok na vrchole hory má posilniť vieru učeníkov v Ježiša, ktorý ich následne varuje, že čoskoro bude trpieť a zomrie strašnou smrťou. Môže posilniť aj našu vieru, najmä keď čelíme výzvam, ktoré ohrozujú našu dôveru v Ježiša a v jeho sľuby, ktoré nám dal.
Premenenie má za cieľ povzbudiť nás k veľkej nádeji, a to tak v súvislosti s nami samými, ako aj s naším životom v Kristovi. Najmä v tých chvíľach, keď cítime, ako naša „vonkajšia prirodzenosť“ chradne. Táto udalosť nás môže uistiť, že sme vnútorne obnovovaní a pripravovaní na „neporovnateľnú slávu“ (2 Kor 4, 16–17). A nielen to: premenenie nám sľubuje, že keď sa Ježiš vráti, nastane „nové nebo a nová zem“, v ktorých celé stvorenie zažije rovnakú slobodu od smrti a rozkladu (Zjv 21, 1).
Raní kresťanskí autori, najmä otcovia východnej cirkvi, často uvažovali o Ježišovom premenení a týchto témach premeny. Medzi nimi bol aj kazateľ, spisovateľ a konštantínopolský biskup zo 4. storočia, svätý Ján Zlatoústy. V tomto úryvku z jedného z jeho listov Zlatoústy uvažuje o tom, ako nás Ježišovo premenenie nasmeruje k budúcemu životu a ako sa môžeme pripraviť na prijatie tohto života. Nech vo vás čítanie tohto textu vzbudí túžbu vidieť, ako nebesá prichádzajú na zem – a ožívajú vo vás!
„Sláva budúceho života.“ Zamyslite sa nad tým, aký je ten život – nakoľko je to možné pochopiť, lebo žiadne slová ho nedokážu primerane opísať. Ale z toho trochu tajomného.
Už žiadny smútok. Písmo hovorí: „Zmizne starosť a vzdychanie.“ (Iz 35, 10). Čo by teda mohlo byť šťastnejšie ako ten život? Tam je nemožné báť sa chudoby a choroby, nemožné vidieť, ako niekto ubližuje alebo mu ubližujú, ako niekto dráždi druhého alebo je dráždený, ako sa niekto hnevá, ako niekto závidí, ako niekto horí túžbou alebo je zúfalý z pozemských potrieb či rozrušený kvôli nejakej moci. V tom živote sa všetky búrky našich túžob upokoja a pominú; všade bude mier a radosť a plesanie, jasné počasie a pokojné more.
Každý deň bude jasný a žiarivý, so svetlom, ktoré prevyšuje naše súčasné svetlo rovnako, ako slnko prevyšuje lampu. Obloha sa tam nezatmie do noci; ani mraky nezakrývajú slnko – a predsa sa telá nespália ani nepoškodia! Nie je tam noc ani večer, ani ľadová zima, ani letná páľava.
Situácia tam je iná, taká iná, že ju zažijú len tí, ktorí sú toho hodní. Nie je tam staroba ani žiadne problémy spojené so starnutím, ale všetko, čo súvisí s úpadkom, je odstránené a všade vládne večná sláva. A väčšie ako všetky tieto veci je nepretržitá radosť z prítomnosti Krista spolu s anjelmi, archanjelmi a inými vyššími silami.
Žiari ako Slnko. Pozrite sa teraz na oblohu a vo svojich myšlienkach prejdite cez ňu do oblasti za ňou. Odtiaľ uvažujte o premenení celého stvorenia, ktoré sa má udiať. Stvorenie totiž nezostane také, aké je, ale stane sa oveľa jasnejším a krajším. Naozaj, rovnako ako zlato prevyšuje olovo, stav stvorenia vtedy prekoná jeho súčasný stav.
Je to presne tak, ako hovorí blahoslavený Pavol: „Samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy“ (Rim 8, 21). V súčasnosti, keďže stvorenie podlieha procesom skazy, prežíva mnohé utrpenia, ako je to u fyzických vecí. Potom však, keď sa zbaví všetkých takýchto vecí, ukáže nám svoju večnú krásu. Keďže stvorenie bude mať nesmrteľné telá, premení sa na lepší stav. Nikde potom nebude spor ani svár, lebo tam bude znieť harmónia zboru svätých, ktorí budú vždy v dokonalom súlade medzi sebou. Tam nebude možné báť sa diabla ani úkladov démonov, ani hrozby pekla či smrti – či už tej súčasnej, alebo tej oveľa horšej, ktorá príde.
A aby sme ukázali, že to nie sú prázdne slová, poďme na horu, kde sa Kristus premenil. Pozrime sa na neho, ako žiari, tak ako tam žiaril, hoci ani tam nám neukázal všetku slávu budúceho veku. Zo slov evanjelistu totiž jasne vyplýva, že Ježišov vzhľad bol prispôsobený tým, ktorí ho videli, a nebol presným zobrazením samotnej skutočnosti: „ Tvár mu zažiarila sťa slnko“ (Mt 17, 2).
Na vrchu im Ježiš zjavil toľko, koľko mohli zniesť, aby im to nepoškodilo zrak. Napriek tomu to nedokázali zniesť a padli tvárou k zemi.
Vyberte si správny zástup. Povedzte mi, keby vás niekto zaviedol na žiarivo osvetlené miesto, kde boli všetci sediaci oblečení v zlatých šatách, a uprostred davu by vám niekto ukázal na inú osobu oblečenú v šatách z drahých kameňov s korunou na hlave a potom by vám sľúbil, že vás zaradí do tohto zástupu – neurobili by ste všetko pre to, aby sa tento sľub naplnil?
Nuž, otvorte oči svojej predstavivosti a pozrite sa na tú úžasnú scénu, pozostávajúcu… z tých, ktorí sú vznešenejší než zlato a drahé kamene, vznešenejší než lúče slnka a všetka viditeľná nádhera – scénu pozostávajúcu nielen z ľudí, ale aj… z oveľa vznešenejších bytostí: anjelov, archanjelov, trónov, panstiev, kniežatstiev a mocností. Čo sa týka kráľa, nikto nedokáže opísať, aký je, lebo jeho krása a vznešený vzhľad, jeho jas a nádhera, jeho majestát a veľkoleposť presahujú ľudské slová a myšlienky.
Povedz mi, či chceme prísť o také veľké dobro len preto, aby sme sa vyhli krátkodobému utrpeniu? Aj keby bolo potrebné znášať desaťtisíc smrtí denne, znášať samotné peklo, aby sme mohli vidieť Krista prichádzať vo svojej sláve a byť zaradení do zástupu jeho svätých, nemali by sme to všetko znášať?“
Úryvok z Listu sv. Jána Zlatoústeho Teodorovi, 1:11.