Nepochopiteľná láska
Boh ma zmenil, a tak som sa dokázal postarať o svoju manželku
Tom Pietras
Mám to stále v živej pamäti. Stalo sa to v januári 2020: po tridsiatich šiestich rokoch v práci som odišiel na dôchodok. Na dôchodok mohla odísť aj moja manželka, ale ona sa rozhodla, že zostane v práci – no len dovtedy, kým vďaka mne nevidela, ako zábavne sa dá využívať voľný čas na dôchodku. A tak po necelom mesiaci odišla na dôchodok aj ona. Všetko bolo v poriadku. Naše prázdne plátna čakali na to, kým na ne v tejto novej fáze života namaľujeme nový obraz.
No už na tretí deň nášho spoločného dôchodku sa náš život drasticky zmenil. Obraz na našom plátne mal byť úplne iný, než sme si predstavovali.
Prvá prosba, prvý zázrak
Moja manželka mala problémy so zrakom, a tak si na tretí deň po odchode do dôchodku povedala, že si ho dá vyšetriť. Optometrik si najskôr myslel, že trpí na takzvané „suché oko“, no potom uvidel akúsi hrčku. Julie hneď objednali na magnetickú rezonanciu; urobili jej ju na druhý deň. Lekári jej našli nezhubný nádor – bol väčší než golfová loptička a bol zakliesnený medzi jej mozgom a pravým okom. Keby jej ho chirurgicky neodstránili, hrozila by jej strata zraku. A potom jej našli päť ďalších hrudiek – žiadna nebola zhubná, no predsa len šlo o nádory na mozgu. Dostala preto termín operácie.
Modlil som sa za svoju ženu, ale potreboval som sa modliť aj za seba. Dialo sa to na začiatku pandémie, a tak mohol byť v nemocnici každý deň len jeden človek. Vedel som, že to budem ja. Musel som to byť ja. No potreboval som zázrak. Mám nadmerne citlivú nervovú sústavu, takže veľmi často odpadávam. Naozaj veľmi často. Vždy to spustia nejaké situácie týkajúce sa zdravotného stavu. Potreboval som teda, aby ma Boh aj telesne udržal na nohách a aby ma urobil aj mentálne dosť odolným na to, aby som mohol preberať nové správy ohľadom manželkinho zdravia. Presne pri takejto situácii by som totiž inokedy omdlel.
Prosil som Boha, aby mi – na túto operáciu a nasledovných šesť týždňov ožarovania, ktoré sa malo popasovať s ostatnými nádormi v Julienom mozgu – dal všetku silu, ktorú mi môže dať. A Boh mi ju dal v hojnosti. Vystrojil ma na dielo, ktoré som mal vykonať.
Nová diagnóza
Netušil som však, že sa to celé ešte zhorší. Juliena rodina má históriu Alzheimerovej choroby. Jej lekári boli presvedčení, že nástup demencie u nej začal už koncom roku 2018 alebo začiatkom roku 2019, no kombináciou vážnej operácie mozgu a intenzívneho ožarovania sa postup tejto choroby ešte urýchlil.
Nemal som čas pripraviť sa na to a mal som pocit, že sa o ňu doma nedokážem postarať a dbať pritom aj na svoj zdravotný stav. Mal som pocit, že to pohlcuje celý môj život, každú jednu jeho minútu. Aj keď som sa o ňu staral s láskou, niekedy som sa cítil len ako strážny pes. Málo som spal. Mal som málo radosti. Neustále som bol „v strehu“. A premýšľal som, prečo Boh dopúšťa, že sa na nás stále niečo valí.
Potreboval som viac Ježiša
Mal som pocit, že počas celého svojho duchovného života som nikdy nepotreboval Ježiša tak veľmi ako teraz.
- Hoci som svoju manželku „nestratil“ (Julie nezomrela), napriek tomu som týždeň čo týždeň mal pocit, že strácam svojho najlepšieho priateľa a svoju životnú lásku. Potreboval som Ježiša.
- Musel som sa v celej tej situácii dobre orientovať, riadiť ju a rozhodovať o všetkom, čo sa týkalo jej zdravotnej starostlivosti. Potreboval som mať silu a čistú myseľ – a to dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Na to všetko som potreboval Ježiša.
- Popritom som stále riešil všetky bežné úlohy každodenného života. Potreboval som ho aj na tieto všedné úlohy.
- Potreboval som aj pomoc terapeutov, podporných skupín, príbuzných a kňazov. Ježiš ma priviedol ku každému jednému z nich. Bez neho by sa mi to nepodarilo. Potreboval som ho. Každý deň. Každú hodinu. Každú minútu.
On mi pomohol
Postupom času som začal väčšmi akceptovať našu situáciu a zmenil som sa k lepšiemu. Som lepším poslucháčom. Som ostražitejší. Súcitnejší. Vďačnejší. A väčšmi vystrojený silou, ktorú potrebujem, aby som sa nezosypal. Verím, že to bola Božia vôľa, pretože teraz dostávam jeho dary novými spôsobmi. Takými, ktoré som nevidel, keď bol náš život normálny. Dokonca môžem povedať, že častejšie počujem Boží hlas. Ale na to, aby som ho mohol začuť, som sa musel zmeniť.
Aj keď schopnosť mojej ženy komunikovať sa výrazne zhoršila, cítim, že Boh sa mi prostredníctvom nej prihovára inými spôsobmi.
- Jej nežným a láskavým úsmevom.
- Tým, keď mi ukazovákom ukazuje, aby som sa k nej priblížil, aby mi mohla dať nežný bozk na líce.
- Tým, keď svoju jemnú ruku umelkyne pomaličky položí na moju ruku a nechá ju tam. Možno ma takto chce chrániť.
- Tým, keď mi neustále hovorí, že ma ľúbi. Zakaždým, keď to počujem, roztápa sa mi srdce.
- Tým, keď sa nakloní na svojom invalidnom vozíku, aby si hlavu položila na moje rameno.
Keď sa jej stav zhoršil, Julie sa presťahovala do zariadenia pre ľudí s poruchami pamäti. Žije v nádhernom domove dôchodcov, ktorý je neďaleko od nášho domu – autom tam cesta trvá tri minúty, peši osemnásť minút.
Veľkú časť môjho života tvoria návštevy u Julie. No každý mesiac chodím aj k terapeutovi, aby som si zachoval duševné a emocionálne zdravie. Som aj aktívny vo svojej farnosti. Som lektorom a každú nedeľu hrám na bicie v skupine, ktorá hráva na svätých omšiach. Každý týždeň chodievam aj do mužského spoločenstva s názvom Ty si ten muž. A často chodievam na svätú spoveď.
V súčasnosti sa spolieham na Ježiša viac než kedykoľvek predtým. Neviem, ako niečo také môže prežiť človek bez toho, aby prosil Ježiša o pomoc. Uvedomujem si, že tento život, hoci určite nie je taký, aký sme si predstavovali, prináša stále veľa krásnych a pozitívnych vecí. Boh ma jednoducho potreboval zmeniť, aby som bol lepšie pripravený slúžiť mu skrze službu mojim blížnym. Povedal som: „Áno, použi ma tak, ako si praješ.“ Nebolo to ľahké; stále mám pred sebou veľa údolí a veľa vrcholov, ale jeho láska mi pomohla prijať túto cestu a zároveň pomôcť s prijatím tejto situácie aj mojej žene Julie.