Pán zmluvy
Boh je vždy verný svojmu ľudu
Čo vám napadne, keď počujete slovo zmluva? Neznie to veľmi nábožensky, však? Veď zmluvy sú súčasťou každodenného života. Ale majú miesto aj v náboženstve. Napríklad keď snúbenci vyslovujú manželskú prísahu, v podstate uzatvárajú medzi sebou zmluvu. Súhlasia, že budú spoločne žiť v láske a budú sa navzájom podporovať. Rodiny často fungujú podľa nepísaných zmlúv – dohôd o tom, aký vzťah budú mať rodičia k deťom, a o vzájomných povinnostiach. Podobne uzatvárajú profesionálne športové tímy istú zmluvu so svojimi hráčmi. Povedia, čo očakávajú od každého člena tímu, a súčasne sa zaväzujú každému hráčovi vyplatiť určitú sumu peňazí.
Zmluvy existujú už tisíce rokov. V starozákonnej dobe, keď dva rody alebo kmene mali veľký spor, často rokovali o prímerí a uzatvorili zmluvu, v ktorej sa vyjadrili podmienky dohody. V iných prípadoch sa slabší národ pripojil k silnejšiemu národu a navrhol, aby spolu uzatvorili zmluvu. Silnejší národ sľúbil, že bude chrániť slabší národ a obchodovať s ním výmenou za sľub slabšieho národa, že nebude uzatvárať spojenectvá s nepriateľmi silnejšieho národa.
Nezáleží na tom, akí silní alebo slabí sú účastníci zmluvy. Nezáleží na tom, či ide o veľkú alebo malú záležitosť. Jedno sa však nemení: zmluva sa považovala za posvätnú dohodu, ktorá by sa nikdy nemala porušiť. Obidve strany mali dodržať svoju časť dohody, lebo inak ponesú veľmi tvrdé dôsledky – odplatu od Boha alebo urazenej strany.
Abrahám – zmluva čistej milosti
Keď si uvedomíme, že zmluvy boli bežné a dôležité, neprekvapuje nás, že Izraeliti považovali aj svoj vzťah k Bohu za zmluvu. Od čias, keď Boh povolal Abraháma, aby ho nasledoval do zasľúbenej zeme, bolo jasné, že Boh chcel budovať úzky vzťah so svojím ľudom. Chcel ho formovať, chrániť a starať sa oň. Chcel ho oddeliť ako svoj vlastný ľud, aby zvyšok sveta videl, aký je verný a láskavý.
Božia zmluva podobne ako mnohé iné zmluvy tej doby bola zmluva, kde silnejšia strana uzatvára zmluvu so slabšou stranou. Boh, silnejšia strana, prijal Izrael, slabšiu stranu, a súhlasil, že k nim bude láskavý a bude ich chrániť. Izraeliti súhlasili, že sa nebudú správať ako pohania v ich okolí a nebudú sa klaňať ich falošným bohom a bohyniam.
Hoci táto Božia zmluva sa podobala tým iným zmluvám, je tu kľúčový rozdiel: Božia zmluva s Izraelom bola úkonom čistej milosti. Boh sa zjavil bezdetnému nomádovi Abrahámovi. Vyzval ho, aby ho nasledoval, a sľúbil mu, že ak to urobí, bude požehnaný viac, než si dokáže vysnívať. Konečne bude mať deti – také početné potomstvo, koľko je hviezd na nebi. Z jeho potomkov sa stane národ. A ten národ bude napokon požehnaním pre celý svet. Bude kanálom Božej milosti, jeho vernosti a ochrany pre každého človeka na zemi, ktorý sa obráti k nemu.
To všetko pochádzalo z Božej iniciatívy. Abrahám nehľadal Božiu ochranu. Nežiadal, aby ho niekto požehnal alebo mu pomohol. Boh jednoducho prišiel z neba a uzatvoril s ním zmluvu. Abrahám musel len uveriť Božím prisľúbeniam a čo najlepšie nasledovať Boha.
Mojžiš – nové povolanie a nová identita
Abrahám bol len začiatok. Boh v rôznych dobách prejavoval svoju vernosť tak, že pripomínal svoju zmluvu s ľudom a dokonca ju ešte rozšíril. Mnoho storočí po Abrahámovi, keď Izraeliti boli v tvrdom egyptskom otroctve, Boh opäť pomohol svojmu ľudu a vyslobodil ho. Skrze Mojžiša previedol ľud cez Červené more a zaviedol ho na púšť, kde mu opäť ponúkol zmluvu.
Tentoraz bola zmluva širšia a hlbšia. Bola širšia, pretože znamenala ustanovenie Izraela ako oddeleného jedinečného národa. Ľudia už viac neboli len Abrahámovými potomkami. Keď Boh uzatváral túto zmluvu s ľudom, povedal im:
„Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom, ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol k sebe. Ak teraz budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; lebo moja je celá zem. Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom“ (Ex 19, 4 – 6).
Bol to oddelený národ, národ s poslaním, ktoré si nijaký iný národ nemohol nárokovať ani predstaviť. Boh si ho oddelil pre seba a bol vzácny v jeho očiach. Sľúbil, že ľud bude chrániť a kŕmiť. Izraeliti zas sľúbili, že ho budú poslúchať a budú jeho osobitým národom.
Táto zmluva bola hlbšia, pretože Boh jasnejšie povedal, že očakáva, že jeho ľud sa bude správať určitým spôsobom. Dal im desatoro prikázaní, aby ich život bol svedectvom o Božej svätosti a spravodlivosti. Dal im bohoslužbu, ktorá sa sústreďovala okolo archy zmluvy, aby k nemu prichádzali a hlbšie prežívali jeho prítomnosť. A dal im pokyny, ako majú pristupovať k národom vo svojom okolí, aby mu ostali úplne oddaní a vyžarovali jeho dobrotu svojim susedom.
Boh skrze túto zmluvu s láskou pristúpil k Abrahámovým potomkom a urobil z nich izraelský národ. Urobil z nich osobitný národ a povolal ich, aby žili tak, že budú svetu zjavovať jeho veľkosť.
Jeremiáš – prísľub novej zmluvy
Čas plynul, izraelský národ rástol a darilo sa mu. Usadili sa v krajine Kanaán tak, ako to Boh prisľúbil Abrahámovi. Začali žiť ako nezávislý národ a Boží svätý ľud. Prišli však problémy. Keď si ľudia zvykli na nový život, začali strácať zo zreteľa svoje výsadné povolanie. Zabudli na zmluvu, ktorú Boh s nimi uzatvoril, a začali sa správať ako národy v ich okolí. Bohatí začali vykorisťovať chudobných. Náboženských vodcov priťahovali náboženstvá Kanaánčanov a Filištíncov. Mnohí izraelskí králi sa viac venovali zvyšovaniu svojej moci než dodržiavaniu zmluvy a tomu, aby viedli ľud v pokoji.
Je smutné, že keď sa ľudia vzďaľovali od zmluvy s Bohom, vzďaľovali sa aj od jeho ochrany a milosti. Napokon Izrael porazili silnejšie národy v jeho okolí a ľudia boli zdrvení. Vari Boh s nimi neuzavrel zmluvu? Vari nesľúbil, že ich bude chrániť? Čo sa stalo? Postupne si uvedomili, že to všetko zapríčinil ich hriech. Zakúsili dôsledky toho, že nedodržali zmluvu s Bohom.
Boh však nenechal Izrael osamote. Naďalej mu pomáhal a ponúkal mu svoju lásku a milosť. Chcel, aby bol jeho zvláštnym majetkom. Chcel, aby boli svetlom pre národy. Uzavrel s Izraelitmi zmluvu a bol rozhodnutý ju dodržať. Skrze proroka Jeremiáša sľúbil, že ich opäť zhromaždí a uzavrie s nimi novú a lepšiu zmluvu:
„Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Nik nebude poúčať svojho blížneho ani brat brata slovami: ‚Poznaj Pána!‘, lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí, hovorí Pán. Odpustím im ich neprávosť a na ich hriech si už nespomeniem“ (Jer 31, 33 – 34).
A podobné prisľúbenie dal aj skrze proroka Ezechiela:
„Dám vám nové srdce a vložím do vás nového ducha. Odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Vložím do vás svojho ducha a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich príkazov… budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36, 26 – 28).
Verný Boh
Hoci boli Izraeliti neverní, Boh ostal verný. A keď sa ukázalo, že sami nedokážu dodržať zmluvu, sľúbil, že im pomôže a uzavrie s nimi novú zmluvu. Keď sa obzrieme späť, vidíme, že toto prisľúbenie novej zmluvy sa splnilo, keď Ježiš obetoval za nás svoj život na kríži. Túto zmluvu chceme preskúmať v ďalšom článku.
Bratia a sestry, Boh je verný svojim prisľúbeniam! Od samého začiatku pôsobí, aby z nás vytvoril svoj svätý osobitný ľud. Od samého začiatku sľubuje, že sa bude o nás starať a naplní nás svojou milosťou. Naplňme svoju časť zmluvy a sľúbme mu, že budeme jeho svätým ľudom – ľudom, ktorý je oddelený na jeho slávu.