Máme pozdvihovať druhých
Svedectvo svätého Petra Clavera o evanjelizácii, súcite a spravodlivosti
Laura Lokerová
Brzdím, pretože mi na semafore naskočila červená. Vtom vidím, ako na trávnatom ostrovčeku pred veľkou križovatkou stojí nejaká žena: je opálená a má rozcuchané vlasy. S kartónovou tabuľkou chodí hore-dole popri stojacich autách a prosí o pár dolárov. No reaguje na ňu len málokto.
Na predmestí, kde bývam, vidno takýchto ľudí často – najmä v oblastiach s hustou premávkou. Každý z nich prebúdza moje svedomie, no nie vždy reagujem tak, ako by som chcela reagovať. Niekedy im dám pár dolárov. Niekedy sa s nimi snažím aspoň nadviazať očný kontakt a usmiať sa na nich. Inokedy len uprene hľadím na semafor a túžim, aby sa už rozsvietila zelená, pretože ma tak premáhajú rozpaky a strach, že sa im nedokážem prihovoriť alebo im nejako pomôcť.
Je ťažké hľadieť na utrpenie druhého človeka – a to najmä vtedy, keď pre situáciu, v ktorej sa ocitol, trpí jeho ľudská dôstojnosť. Veľmi intenzívne to prežívame zvlášť vtedy, keď vidíme, že ťažkými skúškami prechádzajú naši priatelia a rodinní príslušníci; podporujeme ich, ako najlepšie vieme, a možno sa pre to, v akej sa ocitli situácii, aj spravodlivo rozhorčíme.
No keď vidíme v núdzi ľudí, ktorých nepoznáme, prežívame to inak. Iste, ich utrpenie v nás môže vyvolať podobnú empatiu. Nesmieme však zabúdať na to, že ich utrpenie nás zároveň pozýva k reakcii. Krivda a nespravodlivosť si totiž vyžadujú nejakú reakciu. Vieme to; no niekedy sa práve preto radšej tvárime, že túto krivdu vôbec nevidíme.
Keď nám v takýchto situáciách chýba odvaha, môžeme svoj zrak uprieť na svätého Petra Clavera. Tento svätec, jezuita a misionár, pomohol státisícom otrokov v Kolumbii. Utrpenie týchto ľudí ho neodstrašilo; práve naopak – upútalo jeho pozornosť. Peter potom s nimi zaobchádzal v súlade s ich ľudskou dôstojnosťou. Tento „otrok otrokov“, ako Claver seba samého nazýval, nám môže ukázať, ako máme s Kristovou láskou reagovať na malé i veľké bôle a krivdy našej doby.
Priťahovaný loďami
Peter Claver (1580 – 1654) sa narodil v španielskom meste Verdu. Jeho rodičia boli zbožní katolíci a mali vysoké spoločenské postavenie. Aj vďaka ich výchove Peter spoznal a obľúbil si vieru. Pre jeho milú povahu a pokorné správanie ho ľudia mali veľmi radi. Ešte pred dovŕšením dvadsiatich rokov rozlíšil svoje povolanie: cítil, že sa má pridať k jezuitom. A tak s požehnaním svojej rodiny ako dvadsaťtriročný vstúpil do Spoločnosti Ježišovej.
Keď mal dvadsaťpäť rokov, kvôli ďalšiemu štúdiu sa presťahoval do jezuitského kolégia na Malorke. Tam stretol Alfonza Rodrigueza, jezuitského brata a vrátnika kolégia. Rodriguezova úloha bola jednoduchá – zväčša pozostávala z prijímania návštevníkov, vybavovania rôznych drobných záležitostí a odovzdávania odkazov. No jeho hlboká viera a pokora mali veľký vplyv na všetkých ľudí vôkol neho, vrátane Petra. Peter a Alfonz sa spriatelili a Rodriguez naňho naliehal, aby sa vydal do Južnej Ameriky, kde mali jezuiti misijné domy. Povedal mu, že tam nájde veľa duší v núdzi.
Peter požiadal svojich predstavených, aby ho vyslali na misie, a oni mu napokon vyhoveli. V roku 1610 nastúpil na loď, ktorá mala namierené do Južnej Ameriky. Tam mal dokončiť svoje štúdium a nechať sa vysvätiť za kňaza. Následne začal veľmi horlivo slúžiť v kolumbijskej Cartagene.
Obchod s otrokmi bol v Južnej Amerike previazaný s miestnou ekonomikou a kultúrou. Lode vo svojich temných útrobách privážali do prístavov v Cartagene otrokov z Afriky, ktorí sa vnútri tlačili v neľudských podmienkach. Jedna pätina z nich túto cestu ani neprežila. Tí, ktorí prežili, trpeli na podvýživu a zlé zaobchádzanie; trápili ich rôzne choroby a zranenia. A mali hrôzu z toho, čo ich čakalo po príchode do cieľa.
Hnutie za zákaz otrokárstva v západnom svete začalo naberať na sile až o storočie neskôr. Aj pátrovi Claverovi sa hnusila krutosť, s ktorou mnohí majitelia zaobchádzali so svojimi otrokmi. V liste datovanom 30. mája 1627 nariekal nad tým, že žiadať ich majiteľov o pár plášťov navyše, by bola „škoda slov“. Claver na to odpovedal tým, že jasne poukazoval na ich ľudskú dôstojnosť. Napríklad vždy, keď prišla nová loď, sa páter Claver ponáhľal, aby pozdravil tých, ktorí prišli, pričom často nastúpil aj na loď. Pasažierom prinášal jedlo a poskytoval základnú zdravotnú starostlivosť a najslabším požičal aj svoj plášť.
„Takto sa im prihovárame – nie slovami, ale svojimi rukami a činmi,“ vysvetľoval. No privádzal so sebou aj tlmočníkov, aby s nimi mohol komunikovať. Keď sa raz takto usiloval utíšiť ich obavy a postarať sa o nich v núdzi, zaumienil si a sľúbil, že bude navždy ich duchovným otcom a obhajcom. A potom ich začal učiť o Ježišovi.
Vyliatie sviatostnej milosti
Láskavosť a pokora pátra Clavera bola pre otrokov prvou lekciou o Bohu – a svojím príkladom si hneď mnohých z nich získal. Nikdy nežil vo väčšom pohodlí ako oni a vždy, keď ušetril nejaké jedlo alebo mal niečo, čo im mohol dať, dal im to.
No katechizovať týchto otrokov nebolo ľahké. Pochádzali z rôznych afrických krajín a hovorili rôznymi jazykmi. Niektorí sa hlásili ku kresťanstvu len preto, lebo im to prikázali ich páni, no sami toho o viere vedeli len veľmi málo. Iní si so sebou priniesli pohanské praktiky a zvyky. Ďalší pochádzali z prostredia, v ktorom prevládalo nejaké nekresťanské náboženstvo.
Páter Claver ich s pomocou tlmočníkov a vizuálnych pomôcok (napríklad kríža) učil o Pánovi a jeho Cirkvi, pričom sa vždy usiloval čo najskôr ich pokrstiť – len čo úprimne dokázali pochopiť a vyznať vieru. Dochovalo sa mnoho svedectiev o otrokoch a otrokyniach, ktorí boli veľmi chorí alebo starí a zomreli hneď po prijatí krstu; zdalo sa, akoby ich Boh zachoval pri živote, aby mohli prijať túto milosť.
Aj po tom, čo ich prijal do Cirkvi, sa páter Claver ako ich duchovný pastier ďalej staral o ich duchovné potreby. Pravidelne ich kontroloval a neustále ich vyzýval k praktizovaniu väčších čností. Počas Pôstneho obdobia trávil celé hodiny v spovednici, pričom ako prvých spovedal otrokov.
Claver vyhľadával aj starých a slabých otrokov, ktorí už nedokázali pracovať a zostali opustení na odľahlých miestach. Pravidelne navštevoval chorých – a robil to s osobitnou horlivosťou vtedy, ak bol niekto z nich na pokraji smrti. Nedokázala ho od toho odradiť žiadna choroba, akokoľvek strašná či potenciálne nákazlivá; naopak, čím horší bol stav daného človeka, tým viac ho to k nemu ťahalo. Často sa dostal k chorému práve včas na to, aby mu pred smrťou udelil sviatosti, a smútil nad ním ako jeho brat. Často sa tiež stávalo, že vďaka jeho modlitbe či dokonca po dotyku jeho plášťa ľudia zázračne ozdraveli.
Zázraky ho vlastne sprevádzali všade, kam šiel. Raz jednej dedine hrozilo zničenie v dôsledku výbuchu sopky. Celú oblasť už zahaľovali kúdoly dymu. Páter Claver vtedy požiadal obyvateľov, aby postavili veľký kríž a umiestnili ho neďaleko toho miesta. Keď to urobili, sopka sa upokojila.
Iné správy hovoria, že keď sa staral o chorých v nemocnici, zahaľovalo ho nebeské svetlo. Niektorí dokonca spomínajú, že keď sa modlil na kolenách vo svojej izbe, vznášal sa nad zemou.
Naveky otrokom otrokov
Peter Claver v tejto službe strávil desiatky rokov. Naozaj žil svoj sľub a bol naveky otrokom otrokov – aj tým, že nežil v bohatstve a pohodlí ako zámožní a vysokopostavení obyvatelia Cartageny. Odmietal pozvania na večere, ktoré dostával od majiteľov otrokov; radšej stoloval s otrokmi v ich skromných príbytkoch. Dokonca aj niektorí jeho spolubratia z rehole jezuitov pokladali jeho pôsobenie za nerozumne riskantné či prehnané. No ovocie práce, ktorú vykonal počas štyridsiatich rokov, ktoré tam strávil, nebolo možné poprieť. Podľa niektorých prameňov pokrstil až tristotisíc ľudí.
Nové skúšky priniesli pátrovi Claverovi aj posledné roky jeho života. V Cartagene sa rozšírila choroba, na ktorú zomrelo mnoho obyvateľov mesta. Sám Claver ochorel tak, že mu to znemožnilo ďalej pomáhať druhým. A takmer úplne opustený 8. septembra 1654 zomrel. No len čo sa rozšírila správa o jeho smrti, začali k miestu, kde ležal, prúdiť tisícky ľudí. Jeho pohreb bol mimoriadne slávnostný a pritiahol obrovské zástupy ľudí, ktorí mu boli vďační za jeho dobrotu a mimoriadnu službu. Pápež Lev XIII. ho v roku 1888 vyhlásil za svätého spolu s Alfonzom Rodriguezom, jeho mentorom z rehole jezuitov, ktorý ho vďaka svojej prorockej múdrosti vyslal do Južnej Ameriky.
Aj keď otroctvo zakazuje medzinárodné právo i väčšina krajín, napriek tomu dodnes existuje. Obchodovanie s ľuďmi patrí vo svete medzi najväčšie zločinecké odvetvia a zasahuje predovšetkým ženy a deti. Len máloktorí z nás sa stanú takými vplyvnými obhajcami týchto ľudí ako bol svätý Peter Claver. No predsa i my môžeme niečo podniknúť – či už prispieť organizáciám bojujúcim proti modernému otrokárstvu alebo sa lepšie pozrieť na dodávateľský reťazec vecí, ktoré kupujeme – a bojovať proti tejto vážnej nespravodlivosti.
A môžeme reagovať aj na iné druhy krívd – aj také, ktoré sa možno v porovnaní s otrokárstvom zdajú nepodstatné. Napríklad sa môžeme zastať niekoho, koho druhí trápia. Alebo môžeme navštíviť starých ľudí, na ktorých ostatní zabudli. Alebo môžeme aspoň otvoriť okno na aute a prihovoriť sa núdznemu človekovi.
Napríklad dnes ráno som pri sebe nemala žiadnu hotovosť, no počas státia na semafore som tej panej ponúkla cereálnu tyčinku, ktorú som mala pri sebe. Potriasla hlavou a ukázala si na ústa; vtedy som si všimla, že jej chýbajú niektoré zuby.
„Také ja nemôžem jesť,“ povedala. No usmiala sa a len láskavo mávla rukou, keď som sa jej chcela ospravedlniť. Pri ďalších stretnutiach s ňou som sa dozvedela, že má dve deti, pracuje v reštaurácii a žije v stane. No dnes sa jej opýtam len to, ako sa volá. A po tom, čo sa jej predstavím, poviem jej, že sa za ňu pomodlím – a neskôr to aj spravím. Áno, je to malý dar. No pre mňa je to chvíľa naplnená milosťou.