Posledný kilometer mojej cesty domov
Ako Boh prežiaril moju temnotu Charles Chamberlaine
Mal som čosi po dvadsiatke, a stále som mal pocit, že môj život je akýsi prázdny. Aj keď moja rodina chodievala do kostola, viera nebola súčasťou môjho života. Pamätám si, že hoci som nevidel východisko z pocitu beznádeje, na tej bezcieľnosti a skľúčenosti, ktorá ma ovládla, bolo aj niečo nejasne príťažlivé. Snažil som sa túto prázdnotu vyplniť alkoholom a pornografiou, ale márne.
Zvlášť mi v pamäti utkvela jedna noc. Pamätám si, ako som sa opitý vybral vlakom na univerzitný večierok a ako som ešte pred príchodom na ten večierok čosi popil v bare. Len čo som došiel na večierok, vyhodili ma z neho, pretože som už bol príliš opitý. Snažil som sa dostať späť, no opäť ma požiadali, aby som odišiel – po tom, čo mi z vrecka vypadla ploskačka. Cestou domov ma vo vlaku postretlo šťastie: pomohla mi vystúpiť jedna mladá žena. Priviedla ma k otcovi práve vo chvíli, keď sa už ku mne blížili policajti, ktorí ma chceli zatknúť za pitie na verejnosti.
Hľadanie večného
Krátko po tomto incidente som začal uvažovať nad svojím životom. Vedel som, že musím robiť niečo užitočné a že potrebujem veriť v niečo iné než len v nezmyselnosť života a svoje žiadostivé túžby. Začal som premýšľať nad tým, čo chcem od života, a uvedomil som si, že potrebujem niečo, čo by ma viedlo skôr k rastu než rozkladu. Počas hľadania na internete som narazil na stránku jednej univerzity, a zdalo sa mi, že ponúka presne to, pre čo mi horelo srdce: filozofiu, literatúru, históriu a teológiu. Ako tínedžer som prečítal pár kníh o východných filozofiách a psychológii, a keď som sa dozvedel, že teológia sa zaoberá skúmaním Boha a otázkami o večnosti, hneď ma to očarilo.
Vždy som cítil hlad po pravde, po tej večnej „veci“, ktorá je za každou skúsenosťou, ktorú som zažil. Ako dvadsaťdvaročný som sa teda prihlásil na univerzitu, odišiel som z domu a ocitol som sa v úplne inom svete. Na rozdiel od univerzít, na ktoré som šiel na krátke stáže, bola táto iná – bola katolícka. Mnohé prednášky sa začínali modlitbou – čo bola pre mňa nová skúsenosť – a bývala tam aj taká jedna zvláštna vec, ktorú volali „svätá omša“.
Žasol som nad zbožnosťou študentov, ktorí každý týždeň chodievali do kaplnky, a často som šiel s nimi napriek tomu, že som netušil, čo sa tam deje – zvlášť vtedy, keď všetci išli prijať akýsi maličký chlieb. Postupne sa v mojom srdci začali vynárať mnohé otázky.
Počas úvodnej hodiny teológie sa nás profesor opýtal, koľko je v Novom zákone synoptických evanjelií. Ja som, samozrejme, netušil, o čom hovorí, no predsa sa na odpoveď opýtal akurát mňa. „Neviem,“ odpovedal som. Prekvapilo ho, keď som dodal, že nie som katolík, ba ani kresťan, no povedal mi, že mu môžem kedykoľvek počas semestra poslať e-mail, ak sa budem chcieť na niečo opýtať. Počas semestra som mu napokon písal neustále – a on mi vždy dal takú vyčerpávajúcu odpoveď, že sa tieto jeho maily nakoniec stali spúšťačom môjho obrátenia.
Žiarivý dar
Prekvapilo ma, že aj tu si mnohí študenti dopriali na večierkoch jeden či dva drinky. V tom čase som mal v mysli veľmi pokrivený obraz o tom, čo to znamená byť katolíkom, a títo moji rovesníci tento môj obraz pozitívnym spôsobom narúšali. Títo mladí sa síce správali, zmýšľali a žili inak ako väčšina ľudí, no predsa to boli stále normálni ľudia ako ja.
Jeden večer som šiel na večierok na internáte. Ten večer som začal presne tak, ako som mal vo zvyku: aby som si dodal guráž, pár drinkov som si dal už pred večierkom. Začal som flirtovať s mladou ženou, ktorá už tiež niečo popila. No ako sme sa zhovárali, náš rozhovor sa obrátil k našim rodinám a k tomu, prečo som sa rozhodol študovať teológiu. V jednom momente nášho rozhovoru siahla do vrecka a vytiahla nejaké korálky, ktoré mali na konci krížik. Dala mi ich do ruky a povedala mi, že teraz sú tie korálky moje. To bol môj prvý ruženec – vlastne vôbec prvý ruženec, ktorý som kedy držal v ruke. Pripadalo mi to celé zvláštne krásne: dostal som dar v prostredí, ktoré bolo pre mňa vždy temné a deprimujúce. Vždy keď som na večierku pil, robil som to kvôli úniku z reality. No teraz som tu dostal posvätný dar, ktorý ma priviedol bližšie k svetlu.
Počas štúdia som nikdy nemal dojem, že by katolíci okolo mňa mali pocit, že to oni sú tí, čo majú pravdu, a ja nie. Skôr sa mi zdalo, že im záležalo na tom, aby som dospel k tomu, čo je správne. Môj profesor teológie sa na mňa nepozeral zhora a nevyvolával vo mne pocit menejcennosti; skôr spolu so mnou odhaľoval pravdu. Aj moji noví priatelia sa veľmi zaujímali o môj život a chceli vedieť viac o mojom príbehu. Mňa to zasa viedlo k tomu, aby som sa pýtal na ten ich. A to ma priviedlo bližšie k Bohu.
Ježiš si ma našiel
Keď sa ma teda ľudia pýtajú, prečo som sa rozhodol stať katolíkom, viem im uviesť mnohé dôvody. No keď im všetky tieto dôvody vysvetľujem, uvedomujem si, že ani ja sám úplne neviem, ako som prišiel k Pánovi. Svet ma držal v pevnom zovretí. No Boh sa mi zjavil: cez starostlivého profesora, cez láskavých a veľkodušných spolužiakov a aj cez to všetko, čím pomaly menil moje srdce, keď som sa k nemu čoraz väčšmi približoval. Od tej jazdy vlakom v opitosti cez dar ruženca až po deň môjho krstu, ku ktorému došlo o dva roky neskôr, ma Boh stále – aj v tých najtemnejších dňoch – hľadal.