Svedkovia evanjelia
Poslovia milosrdenstva
Jacques Philippe
Matúš nám vo svojom evanjeliu ukazuje, že keď Ježiš uvidel zástupy, ktoré boli „zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera“ (9, 36), zľutoval sa nad nimi. A tak si myslím, že i každý úprimný kresťan by si mal položiť otázku: „Ako dnes môžem svedčiť o evanjeliu?“ V nasledujúcich riadkoch nechcem predstavovať techniky evanjelizácie, ale skôr predostrieť, akého ducha by sme mali mať, keď chceme byť svedkami evanjelia. No poukážem pritom aj na niektoré spôsoby, ktorými môže každý z nás v bežnom živote napĺňať povolanie k evanjelizácii.
Základ
Po prvé, evanjelizácia nesmie prameniť len z túžby po tom, aby ostatní súhlasili s našimi myšlienkami alebo presvedčením. Evanjelizácia je čosi viac; motivuje ju hlboký súcit s druhými. Tento súcit vychádza z našej osobnej skúsenosti s Božou láskou a živým vzťahom s Ježišom. Svätý Ján od Kríža píše, že čím hlbší je náš duchovný život, tým väčší súcit máme s druhými:
„V tých, ktorých má takto Boh vo svojej moci, je taká veľká horlivosť a sila lásky, že sa nemôžu uspokojiť s vlastným úžitkom… zdá sa im málo, že idú do neba sami, a tak s úzkosťou a celkom nesebeckou láskou nesmierne túžia vziať so sebou do neba čo najviac duší“ (Kompletné dielo Jána od Kríža, francúzske vydanie, s. 1027).
Povinnosťou každého, kto chce evanjelizovať, je nechať sa napĺňať Božou láskou, najmä prostredníctvom dôvernosti, ktorú prežíva s Bohom v modlitbe.
Po druhé, evanjelizácia sa musí vždy vykonávať v spoločenstve s Cirkvou. Nie je to osobná iniciatíva, ale poslanie, ktoré sme prijali od Cirkvi a ktoré žijeme v spoločenstve s Cirkvou. Nesmieme byť sami. Ježiš vyslal učeníkov po dvoch. Hlásaniu evanjelia dodáva veľkú silu svedectvo bratskej lásky. Ježiš povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35).
Po tretie, pri evanjelizácii potrebujeme Ducha Svätého. Toto dielo úplne presahuje ľudské možnosti. Nejde o to, aby sme ľudí priťahovali alebo presviedčali dobre pripravenými argumentmi, ale aby sme ich priviedli k živej skúsenosti s Božou prítomnosťou a láskou, ktorá premieňa srdce. To dokáže len Duch Svätý. Vidíme, ako po Turícach Peter oslovil zástup ľudí. Srdcia tých, ktorí ho počúvali, prenikli jeho slová, pretože pochádzali priamo od Ducha Svätého. Takú moc – moc dotknúť sa takto ľudských sŕdc – má totiž len Duch Svätý.
To znamená, že človek, ktorý je povolaný evanjelizovať, musí byť obrátený a musí sa usilovať o vnútorný postoj otvorenosti a poslušnosti Duchu Svätému. Je veľmi dôležité, aby sme pochopili a praktizovali vnútorné postoje, ktoré nás otvárajú milosti Ducha Svätého.
Mnoho ciest, jedno posolstvo
V praxi existuje mnoho rôznych spôsobov evanjelizácie a každý človek musí objaviť, k čomu vedie Duch Svätý jeho. Niektorí ľudia pocítia povolanie priamo ohlasovať evanjelium a zapájať sa do rôznych evanjelizačných aktivít: vyučujú, katechizujú a pracujú na formácii druhých. Napríklad mnohí laici veľmi hojne a vynachádzavo šíria evanjelium prostredníctvom internetu.
Iní vnímajú, že majú prejaviť trochu viac odvahy a smelosti pri svedčení o svojej viere vo svojich rodinách, na svojich pracoviskách, vo svojom každodennom prostredí. Boh nás pozýva, aby sme boli „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás“ (porov. 1 Pt 3, 15), pričom Peter ďalej píše, že to máme robiť „skromne a s bázňou“ (v. 16).
Ďalším veľmi dôležitým spôsobom hlásania evanjelia je modlitba. V tomto je nám príkladom malá Terézia z Lisieux, ktorá sa stala patrónkou misií bez toho, žeby niekedy vyšla zo svojho karmelitánskeho kláštora. Terézia bola veľkou evanjelizátorkou – svojou obetou a modlitbou. O plodnosti modlitby bola skalopevne presvedčená. „Aká veľká je sila modlitby! Je ako kráľovná, ktorá má kedykoľvek voľný prístup ku kráľovi a môže získať všetko, o čo požiada,“ napísala v Príbehu duše.
A myslím si, že to, že má modlitba takú silu, je veľmi povzbudivé. Veď nemôžeme vždy hovoriť s ľuďmi, nedokážeme ich vždy presvedčiť, ale vždy sa môžeme za nich modliť. To znamená, že vždy môžeme viesť duše k Bohu – dokonca aj vtedy, keď sme chorí alebo starí. Takto máme vždy možnosť navštevovať tých, ktorí to na zemi potrebujú. Áno, z toho môžeme načerpať veľkú útechu a povzbudenie!
Ďalším veľmi silným spôsobom evanjelizácie je obetovanie nášho utrpenia. Ba toto je možno ten najmocnejší prostriedok, aký máme k dispozícii. Skrze utrpenie máme možnosť skryto, ale veľmi reálne zvestovať Krista. Vždy budeme mať k dispozícii nejaké utrpenie, ktoré môžeme obetovať, boj, ktorý môžeme prijať, kríž, ktorému môžeme povedať áno. Vždy! Tak si budeme môcť prisvojiť slová svätého Pavla Kolosanom: „Teraz sa radujem vo svojich utrpeniach pre vás a vo svojom tele dopĺňam, čo chýba Kristovým utrpeniam pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). Kardinál Tomášek, ktorý bol za komunizmu pražským arcibiskupom, povedal: „Kto niečo robí pre Božie kráľovstvo, robí veľa. Kto sa zaň modlí, robí ešte viac. Kto preň trpí, robí najviac.“
Svedectvo milosrdenstva
Evanjelizovať znamená svedčiť; no nie svedčiť o svojej dokonalosti. Nie; druhých nemáme ohurovať svojimi dokonalými čnosťami. Veď to by nemohol evanjelizovať nik! Ide o to, aby sme boli svedkami Božieho milosrdenstva, aby sme boli svedkami moci jeho lásky. A toto svedectvo ide občas ruka v ruke s mučeníctvom. Prijatie mučeníctva je najsilnejší spôsob hlásania evanjelia. Nie každý je k tomu povolaný, ale môže sa to stať.
Rád by som túto úvahu zakončil jednou myšlienkou svätého Pavla. Apoštol vo svojom Druhom liste Korinťanom píše: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a naším prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu jeho poznania. Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby“ (2, 14 – 15). Tento obraz sa mi veľmi páči: kresťan má byť Kristovou vôňou. Priviesť ľudí k Ježišovi môžeme aj takto: nie svojimi skutkami ani slovami, ale jednoducho tým, že okolo seba šírime vôňu evanjelia – dobrú Kristovu „vôňu“. Aké sú zložky tejto vône? Je zložená z radosti a jednoduchosti, pokory, miernosti, čistoty, dôvery, milosrdenstva, pokoja a nádeje. Táto vôňa je spôsob života, spôsob bytia, ktorý bol a je vlastný Kristovi, ale bol odovzdávaný veriacim v pomazaní Ducha Svätého.
Nech teda náš život vyžaruje lásku a šíri po celom svete vôňu, ktorá pritiahne ľudské srdcia k Ježišovi. Tak budeme evanjelizátormi aj bez toho, aby sme otvorili ústa. A aj keby sme museli mlčať, predsa budeme naďalej ohlasovať radostnú zvesť o Ježišovi.
Otec Jacques Philippe je členom Komunity blahoslavenstiev a autorom mnohých kníh o duchovnom živote.