Streda, 18. novembra
Ja, Ján, som videl: Hľa, otvorené dvere na nebi a ten prvý hlas, ktorý som už počul ako zvuk poľnice, keď so mnou hovoril, povedal: „Vystúp sem a ukážem ti, čo sa má stať potom!“ Hneď som bol vo vytržení: A hľa, na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci. Ten, čo sedel, vyzeral ako jaspisový a sardionový kameň. Okolo trónu bola dúha, na pohľad ako smaragd. Okolo trónu bolo dvadsaťštyri trónov a na trónoch sedelo dvadsaťštyri starcov odetých do bieleho rúcha a na hlavách mali zlaté vence. Z trónu vychádzali blesky, hukot a hrmenie; pred trónom horelo sedem lámp, čo je sedem Božích duchov, a pred trónom bolo čosi ako sklené more podobné krištáľu. A v strede pred trónom i okolo trónu boli štyri živé bytosti, plné očí spredu i zozadu. Prvá bytosť sa podobala levovi, druhá bytosť sa podobala býkovi, tretia bytosť mala tvár ako človek a štvrtá bytosť sa podobala letiacemu orlovi. A každá z týchto štyroch bytostí mala šesť krídel, dookola i znútra boli plné očí a vo dne v noci bez prestania volali: „Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!“ A vždy, keď tie bytosti vzdali slávu, česť a vďaku Sediacemu na tróne, Žijúcemu na veky vekov, padli dvadsiati štyria starci pred Sediacim na tróne, klaňali sa Žijúcemu na veky vekov, hádzali svoje vence pred trón a volali: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené.“
Zamyslenie
„Potom som videl…“ (Zjv 4, 1).
Ľudským jazykom sotva dokážeme vyjadriť realitu neba. Obrazy, ktoré tu Ján používa – trblietavý trón, smaragdová dúha, ktorá ho obklopuje, blesky, hukot a hrmenie –, nám dávajú akú-takú predstavu o nebeskej sláve a Božom majestáte (pozri Zjv 4, 2 – 5). Starozákonný prorok Ezechiel mal podobné videnie neba (pozri Ez 1 a Ez 10). Nikto však nedokáže skutočne opísať všemohúceho Boha a jeho príbytok. Dúfame, že to jedného dňa sami zakúsime, ale dovtedy môžeme len žiť vo viere, že raz, keď konečne uvidíme nášho Boha tvárou v tvár, naplní nás plnosť radosti. Toto je na Eucharistii také úžasné. Pri každej omši sa obyčajný chlieb a víno priamo pred našimi očami stávajú Kristovým telom a krvou. Keď kňaz pri premenení pozdvihuje hostiu a kalich, chlieb a víno navonok nemenia svoj vzhľad. No predsa je v nich prítomný Ježiš – jeho telo a krv, duša i božstvo. Boh je naozaj s nami vo všetkej svojej vznešenosti a sláve. Vo svojom milosrdenstve nám daroval možnosť vidieť ho, dotknúť sa ho a dokonca ho požívať. Z dnešného prvého čítania sa dozvedáme, že vždy, keď tajomné bytosti vzdali Bohu slávu, česť a vďaku, dvadsiati štyria starci padli pred trónom a klaňali sa mu (porov. Zjv 4, 9). Chvála, uctievanie a poklona – Bohu možno vhodne odpovedať len takto. Určite takto Bohu odpovieme aj my, keď sa s ním raz stretneme v nebi. Nie je však úžasné, že nemusíme čakať, kým sa dostaneme do neba? Každý deň máme pri modlitbe a svätej omši možnosť vzdávať Bohu vďaku a chválu. Možno sme hriešnici, ale Boh je taký štedrý, láskavý a milosrdný, že nám nič neodoprie. Vo svojej veľkej láske sa nám zjavuje a umožňuje nám prijať ho do svojej duše i tela. Ako teda odpovieš? Pripoj sa k nebeskému chóru, ktorý spieva aj v tejto chvíli: „Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všemohúci!“ (Zjv 4, 8).
„Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc“ (Zjv 4, 11).
Kniha zjavenia 4, 1 – 11; Žalm 150, 1 – 5; Lukáš 19, 11 – 28